Maturanti v gala

November a december patril už tradične zeleným stužkám a slávnostne oblečeným maturantom. Opäť sme mali možnosť zažiť tú úžasnú dojímavú atmosféru večera stužkovej slávnosti. Ponúkame vám riadky s úprimnými vyznaniami štvrtákov, ktorých sa táto udalosť týkala. 

Slávnostná noc v archíve 

Všetko to ubehlo tak rýchlo. Jedného dňa sme sedeli v laviciach ako ustráchaní prváci, ktorí nevedeli, čo ich čaká. No na ďalší deň z nás už boli štvrtáci so sebavedomým pohľadom. Tak ako všetci aj my sme sa pripravovali na ten dlho očakávaný večer. Večer, ktorý sa tak neúprosne blížil. Večer, keď sa aj my budeme cítiť hrdo a dospelo so zelenou stužkou na hrudi. Večer nášho spoločného plesu, našej stužkovej slávnosti.

Zelená stužka hrdosti

Nácviky spoločenských tancov, programu, scénok, chystanie príhovorov a každodenný zhon sprevádzaný blížiacou sa stužkovou sa pre nás skončili 17. novembra 2018. Z dievčat sa zrazu stali dámy v prekrásnych šatách a z chlapcov fešáci v žiarivých oblekoch. Ani sami sme neverili tomu, že už je to tu a len matne sme si spomínali na všetok ten zhon. S pribúdajúcimi minútami, ktoré signalizovali slávnostný začiatok, sa naše srdcia chveli nepokojom i radosťou.

A odrazu to bolo tu. Slávnostný nástup, trepotajúce sa srdcia, neha v tvári... Stáli sme pred rodičmi, učiteľmi, priateľmi a zasa sme sa trochu cítili ako ustráchaní prváci. Verte či nie, aj keď sme sa doteraz tvárili ako majstri sveta, teraz sme mali strach.

Pri pohľade na zástup svojich detí si rodičia zaspomínali na to malé dievčatko či na toho roztopašného strapatého chlapčeka, tých malých drobcov, ku ktorým v noci vstávali, keď ich trápil zlý sen. Príhovory, poďakovania, šerpovanie a stužkovanie žiakov. Každý z nás čakal na svoje meno a bál sa, že pre tlkot srdca ho nezačuje.  

Keď zazneli prvé tóny študentskej hymny Gaudeamus, boli sme hrdí. Zelenú stužku, stužku nádeje, sme mali pripnutú na hrudi.  

 

IV.B v zábavnej akcii

Po prípitku na rodičov, učiteľov i na nás sme predviedli naše tanečné schopnosti. Našimi klasickými tancami bola očarená celá sála. Po zhliadnutí videa únosu triednej knihy už všetci netrpezlivo očakávali náš kultúrny program. Úvod patril spomienke na 17. november. Pesnička, sviečky, štrnganie kľúčov.....toto všetko vyvolalo v mysliach našich rodičov i učiteľov spomienky na nežnú revolúciu.

 

Smiech, radosť a plesanie

Potom už ožili poklady televízneho archívu a priniesli nesmiernu radosť a zábavu nielen divákom, ale aj nám účinkujúcim. Každé číslo bolo niečím špeciálne a výnimočné, pretože každý prispel svojou troškou do tohto nášho diela a nikto nezostal stáť bokom.

Scénky našich chlapcov plné humoru dali brániciam všetkým v obecenstve poriadne zabrať. Najväčší úspech zožali Miesiči, kde sme sa dozvedeli, že sacharidy treba jesť len ráno a cukry len večer. Balet Labutie jazero, ktorý by bol určite úspešný aj na doskách Slovenského národného divadla, takisto ako aj dráma Rómeo a Júlia.

Vyzdvihnúť treba aj odvážne dievčatá, ktoré s radosťou parodovali videoklipy na pesničku Daddy Cool od Boney M alebo tie, ktoré v chytľavých rytmoch pesničky Physical a sporo odeté predviedli malú zostavu cvičení. Veľký obdiv však patrí spolužiakom, ktorí aj napriek malej technickej chybe úspešne odohrali scénku so záchranou žraloka.

V závere nášho programu už nebolo ani stopy po tréme či strachu, ako to všetko dopadne, a tak sme si ho naplno tanečne užili pesničkou Thriller. A nebola by stužková stužkovou, keby nezaznela Stužková od Elánu. Práve táto pesnička bola úžasnou bodkou programu našej IV. B a zároveň výbuchom radosti a eufórie, že sa nám to úžasne spoločne podarilo. Dôkazom toho bol neutíchajúci potlesk rodičov, učiteľov, našich priateľov. A potom...... potom sme si už naplno užili svoj spoločný ples.... našu stužkovú.

 

Tanečná noc  

Po mesiacoch nácvikov, driny a napätia nastal okamih, na ktorý celá IV.A čakala. Okamih slávnostný, okamih neopakovateľný a okamih pravdy. Stužková slávnosť, udalosť, na ktorú sa tešia skoro všetci štvrtáci od príchodu na strednú školu. Noc, na ktorú sa usilovne pripravovali žiaci už týždne predtým, aby sa neskôr stala nezabudnuteľnou nielen pre samotných žiakov, ale i rodičov a učiteľov.    

Slávnostné okamihy

Deň 24.11.2018 bol venovaný triedam IV.A a IV.C. Stužková slávnosť bola otvorená o 18.00 hodine dych berúcim nástupom spojeným so spoločenskými tancami, konkrétne valčíkom a tangom. Následne po odtancovaní sa žiaci presunuli na pódium v sprievode klavírnej hudby Mareka Hupku zo IV.A, zatiaľ čo sa hostia pozerali na video s fotkami z detstva každého jedného zo žiakov. Odznel nádherný žiacky príhovor Natálie Markovej zo IV.C, po ktorom tradične nasledoval aj príhovor samotnej pani riaditeľky školy Mgr. Viery Dzurejovej a v obecenstve určite nezostalo jediné oko suché. Nastal hlavný bod program, a to samotné pripínanie symbolických zelených stužiek.

Každému žiakovi po vyhlásení jeho mena bilo srdce. Po tejto nádhernej ceremónii, odspievaní skladby Gaudeamus igitur a prípitku žiaci podarovali svojim rodičom ružu a vyzvali ich na rodičovský tanec. Samozrejme nechýbal aj tanec učiteľov so svojimi milovanými žiakmi.

 

Pestrý program

Následne sa všetci maturanti presunuli do šatní, kde sa začali pripravovať na zábavný program, ktorý si dlho nacvičovali. Ako prvé si mohli hostia pozrieť únosy triednych kníh oboch tried. Únos triednej knihy IV.A sa niesol v duchu vrátenia sa v čase do 80-tych rokov, zatiaľ čo v IV.C triednu knihu ukradol cvičený psík. Ako prví sa predviedli dvaja žiaci IV.A s vtipnou scénkou s názvom Pohovor. Nasledovala ďalšia vtipná scénka žiakov IV.C o tom, ako rôzne zvieratá jedia svoje jedlo . Videoscénka chlapcov zo IV.A s názvom Typy ľudí v bufete hostí pobavila a nakoniec im aj predviedli svoje profesionálne tanečné pohyby na mix pesničiek. Na oplátku aj trieda IV.C sa predviedla s videoscénkou Akí by sme boli učitelia my a znázornili rôzne typy učiteľov, či už s dobrým príkladom pre žiakov alebo nie. Rozprúdila sa tanečná bitka medzi chlapcami a dievčatami tejto triedy, ktorá kvôli skvelým výkonom bola veľmi nerozhodná, ale nakoniec všetci museli chlapcom tlieskať a pískať.

V tanečnom maratóne tohto programu pokračovali aj dievčatá zo IV.A so svojím havajským tancom a twerkingom. Nasledovala show, ktorú všetci poznáme, ale v trochu inom podaní a s iným názvom. V hudobnej scénke Tvoja tvár znie po nehode sa predstavili Marika Gombitová a Miro Žbirka s piesňou „V slepých uličkách“, „Držím ti miesto“ v podaní Paľa Haberu a Teamu, nakoniec Eva Máziková a Thomas Puskailer zaspievali piesne Iná žena a Som tvoj. Samozrejme nechýbala ani porota, ktorá sa skladala z Dana Štangľu, Zuzany Béžovej a Ibiho Maigu. Hosťov neskôr zo stoličiek postavilo podupávanie do rytmu We will rock you a taktiež mohli vidieť fotovideo, ako žiaci prežili spolu štyri roky a aké krásne spomienky si vytvorili. Na záver programu sa všetci štvrtáci predstavili v spoločnom tanci výtržníkov, ku ktorému sa neskôr po razii pridali aj policajti. Nechýbala ani pesnička Stužková.

Po celom tomto chaose si mohli žiaci s úľavou vydýchnuť a mohli byť spokojní s výkonmi, ktoré podali na pódiu počas slávnostného, ale i zábavného programu. Po večeri sa mohla začať zábava, ktorá trvala až do rána a všetci sa príjemne bavili. Medzitým sa samozrejme o polnoci maturantom odovzdávali výstižné a vtipné častušky. Niektorí sú radi, že je všetok ten stres z príprav za nimi, iní by si to celé znova zopakovali. Nemožno však poprieť, že toto je naozaj jedna z nezabudnuteľných pamätných nocí každého štvrtáka, na ktorú budú všetci radi s úsmevom spomínať.

Zuzana Rongeová, IV.A

 

Tváre zneli povedome 

V mysli si prehrávam deň, kedy moje oči prvýkrát nahliadli do útrob našej školy. Vydesený výraz na tvári a dušička plná očakávaní. Kráčajúc po chodbách hľadím na celkom neznáme tváre. Teraz sa nad touto mojou nahrávkou, ktorá mi prebehla hlavou, iba zľahka pousmejem. Vydesený výraz prváčika sa zmenil na široký úsmev na tvári a z neznámych tvárí sa stali nerozluční priatelia. Pamätám si, ako som si myslela, že štvrtáci sú už dospelí a veľkí. Čo nie je celkom tak. V hĺbke nášho srdca sme stále ešte také malé deti poznávajúce tento svet.  

Bol to náš deň

24. november 2018 bol ale pre nás, triedu IV.C, dňom, keď sme sa naozaj mohli cítiť dospelí a veľkí. Deň našej stužkovej slávnosti. Konečne viem, že vety typu „bol to nezabudnuteľný zážitok“ alebo „prečo je stužková iba jedna“, nie sú iba bezcennou frázou. Predsa, nie každý deň môžete tancovať v prekrásnych dlhých šatách a v elegantných oblekoch. Pamätajte si, tento deň je len a len o vás, o vašich pocitoch a emóciách.

Tlieskame

Nanešťastie pripnutím zelenej stužky sme ešte nevyhrali a maturita nám čoraz hlasnejšie klope na dvere, no máme byť na čo hrdí. No nielen my, ale aj naši rodičia a triedni učitelia, ktorým zaiste vyšla nejedna slzička. Aj my osobne by sme si mali venovať malý potlesk za to, ako bravúrne sme týždne nácvikov a driny spojených so stužkovou zvládli.

Ďakujeme za podporu

Na nácvikoch tanga a valčíka sme si neraz postúpali po nohách, čo nám zaiste naši taneční partneri odpustili. Teda, aspoň v to dúfame. Výsledok nakoniec stál za to a na stužkovej by si nás nejeden divák pomýlil s tanečníkmi s dlhoročnou praxou.

Pevne verím, že aj program, ktorý sa niesol v hesle šou „Tvoja tvár znie povedome“, tancov a legendárnej piesne „We will rock you“, bol pre každého príjemným kultúrnym zážitkom. A vám všetkým, čo ste nás podporovali a stáli pri nás, či už vy gympláci, alebo priatelia, rodičia a učitelia, patrí jedno obrovské ĎAKUJEM!

Natália Adamkovičová, IV.C

 

Obleky, kravaty, profesor dojatý... 

Dievčatá sa naozaj zmenili šatami na dámy a úsmevné spomienky? Vyryli ďalšie vrásky na našich tvárach. Presne takto by som mohla charakterizovať poslednú stužkovú slávnosť nášho gymnázia IV.D a VIII.OG triedy. Ale začneme od začiatku.  

Chvíľa v krásnych šatách

Všetko začalo v septembri tohto roku. Prvé stretnutie, ktoré sa konalo v našej triede, bolo pomerne vtipné a aj stresujúce či bolestivé. Napríklad Aďa odchádzala bez hlasu, Anna bez nervov a ja bez vlasov. Čím viac sme sa stretali, tým menej ľudí zostávalo po škole a riešilo program. Ale asi všetci sme si v ten okamih ani neuvedomovali, že tá chvíľa v krásnych šatách prichádza. Zrazu nastal v nás všetkých ten zlom a chaotická organizácia sa zmenila na štruktúrovanú. Nastalo to asi vtedy, keď sme otvorili dvere Domu kultúry v Topoľčanoch. 50 ľudí sa konečne začalo stretávať pravidelne a nebudete veriť, náš program naozaj stál za to.

Na rodičov, na učiteľov, na priateľov, na NÁS!

V sobotu sme sa všetci stretli už upravení so šatami či s oblekom a naša posledná generálka naposledy ozvučila miestnosť.

Najskôr kamaráti otvorili dvere a rýchlo sa ponáhľali na balkón obsadiť si to najlepšie miesto. Neskôr prichádzali už pozvaní hostia v krásnych róbach, ktoré však nesmeli byť krajšie než róby stužkujúcich dievčat. Zrazu sme uvideli nášho bývalého triedneho učiteľa Mgr. Zdenka Gogu, ktorý prijal pozvanie a prišiel nás odstužkovať.

Nástup bol rýchly a už sme iba čakali na to, aby sa všetci pousádzali na svoje miesta a moderátor otvoril túto slávnosť. V sále zostala tma, bolo počuť len naše kroky, zrazu zazneli jednotlivé tóny nášho nástupu. Svetlo sa rozsvietilo na nás a daným rytmom sme sa niesli po celej sále. Študentský príhovor, riaditeľský a taktiež rodičovský odzneli veľmi rýchlo a ani sme sa nenazdali a stáli sme už so stužkou pri stole. Pozdvihli sme čaše so sektom a začali sme: ,,Na rodičov“, ukazujúc na pravú stranu sály, ,,na učiteľov“, pripíjajúc na učiteľský stôl vľavo a napokon sme poháre pozdvihli na balkón so slovami: ,,Na priateľov“. Posledné slová pred prípitkom „...na nás“ sa ozvali celou miestnosťou. Ani sme si nestihli dať dúšok alkoholu a utekali sme do valčíkového tanca, ktorý sme pripravovali od septembra. Ladné pohyby bokmi, skoky a štyri kroky. Po stálych neúspechoch sme zo seba dali to najlepšie a náš valčík dostal tie najlepšie recenzie z celého ročníka.

Učiteľský, rodičovský a náš tanec

Po vydýchaní začala druhá časť formálneho plesu, tanec s učiteľmi. To ste mali vidieť, ako perfektne vie tancovať pán učiteľ Mgr. Igor Trepáč, ako Maťo perfektne vyzvŕtal pani učiteľku Mgr. Luciu Slivkovú

a taktiež aj ostatných učiteľov a ich tanečníkov. Následne sa pódia ujali rodičia so svojimi dospelými ratolesťami. Poďakovaním za tanec sme všetci utekali rýchlo sa prezliecť do šiat na určité scénky. Skúšanie z dejepisu, kde učitelia našepkávali, tanec s očným klamom, živé fontánky, mean christmas boys a taktiež sme zažili aj muzikálový sen. Mamma Mia, Rock of Ages, Hannah Montana, The American horror story, Great Gasby a ďalšie sa ozývali po celom Dome kultúry. Náš program sa končil swingom, ktorý zostane v našej pamäti do konca života.

Stužka nádeje na srdci

Bolo to úžasné... priatelia sa pobrali domov a my sme zostali uzatvorená spoločnosť. Ale neuveríte, pani učiteľky si s nami pripravili choreografiu. Hoc na nácvikoch sme sa naozaj viac smiali, ako tancovali a verte tomu, boli sme jediní, ktorí takéto niečo mali. Zvony na kostolnej veži odbili polnoc a my sme opäť nastúpili do radu. Začali sa čítať častušky. To ste mali počuť ten smiech od rodičov, keď ste zistili básničku o svojom dieťati. Potom už nasledovala iba voľná zábava a takto sme prežili až do šiestej rána. Bolo to nádherné obdobie, ale, bohužiaľ, už skončilo. My sa už nebudeme môcť vyhovárať na stužkovú, ale budeme musieť chytiť svoju budúcnosť do vlastných rúk, začať sa učiť na maturitu a dúfať, že šťastie a nádej nás opustiť nemôžu. Predsa na srdci nám svieti stužka nádeje.

Redaktorka Lenka Justová, IV.D

Maturitný špeciál 2018

Tento rok zasadlo k zelenému maturitnému stolu 128 žiakov posledného ročníka štvorročného i osemročného gymnázia. Absolvovali písomnú formu maturitnej skúšky v dňoch 13.-15.3.2018 a ústnu formu maturitnej skúšky od 21.-25.5.2018. Na nasledujúcich stranách si prečítate, ako premýšľali pred, počas a po najdôležitejšej skúške na strednej škole.  

Z pera maturantky 2018

Ticho. Zapozerala som sa na oblohu a uvidela ich. Vtáky. Slobodné, šťastné, spievajúce si svoju pieseň. Nepotrebujú nič. Dokonca ani rodinu. Majú seba, majú pokoj a presne vedia, kam ísť. Žijú prostým životom. Pochopila som. Boh nám dáva zázraky každý deň. Ony na oblohe sú jedným z nich. Ukazujú nám, ako môžeme bezstarostne letieť životom. Stačí nasledovať svoju intuíciu. Netreba sa snažiť o niečo nasilu, netreba hľadať cestu. Sme na nej po celý čas. Je ako obloha a my ako vtáky. Hľadáme tú oblohu, no pritom sme v nej. Je pravdou, že je to len metafora, nemôžeme byť až takí bezstarostní, keď ide o reálny život v spoločnosti. No keď máme vieru a necháme sa unášať, budeme pozorovať svet okolo nás, všetko zapadne. Nemusíme sa nasilu snažiť zapadnúť medzi vtáky. Každý sme presne takí, akí máme byť. A vedzte, každý vták sa stará o seba, lieta, spieva a nemusí sa snažiť byť ako ten druhý. Pretože to nepotrebuje. Skúsme byť ako ony. Milujme náš let, majme radi našu oblohu. Je tu len pre nás. O nás. V nás. Sadnime si na kvety a spievajme. Tie maličkosti nás spravia šťastnejšími. Treba sa len  pozerať po tých zázrakoch, ktoré máme. Netreba sa snažiť, sú všade. A aj my sme jedným z nich :)

Adriana Jančeková, IV.B 

Cesta do hlbín maturantovej duše

Úprimne musím povedať, že byť maturantkou nie je vôbec ľahké a dlhšiu dobu som si to ani neuvedomovala. No ako prišli týždenné jarné prázdniny a my sme sa mali pripraviť na písomnú časť, pochopili sme, že zopakovať či dobehnúť učivo zo štyroch rokov nie je zábava. Za seba však môžem povedať, že stres na mňa prišiel až v triede, keď som uvidela  usporiadané lavice, formálne oblečených spolužiakov a papiere na stole. Predtým som si pár maturitných testov z predošlých rokov doma urobila, snažila som si zopakovať základné poučky a učivá, no rozdiel medzi dňom D a maturitou pri počítači v pohodlí domova je obrovský.

Prvý deň, keď sme písali slovenčinu, sa moje obavy ešte znásobili, keďže test  bol pre mňa veľmi náročný a na konci prišli obavy. Moji spolužiaci mi však dodali pozitívnu energiu a pri slohu zo mňa všetko napätie opadlo. Rozpísala som sa na dve strany a s témami som bola veľmi spokojná. Po prvom dni som cítila úľavu a doma som veľmi skoro zaspala.

Druhý deň som niesla ľahšie, angličtinu sa učím rada a bola som zvedavá na zadania. Test nebol taký náročný ako zo slovenčiny, no vnútorné napätie mi trošku zasiahlo do mojich odpovedí.

Počúvanie s porozumením nám dalo zabrať, no ostatné úlohy sme zvládli. Zo slohu som mala obavy, no nakoniec bol lepší, ako som očakávala.

Po tých náročných dvoch dňoch mi padol kameň zo srdca a musím dodať, že stresovať sa naozaj nebolo potrebné. Treba to brať s nadhľadom a pokojom. Všetkým budúcim maturantom držím palce a verím, že to všetci zvládnete.

Adriana Jančeková, IV.B

Pár slov maturantky ČAS SA NEMERIA HODINAMI, ALE MOMENTMI

Uvedomil/a si si niekedy, aký je čas vzácny? Niekedy by sme ho chceli pohnať, lebo aj minúta je nekonečne dlhá, a inokedy zastaviť a užiť si to všetko minimálne dvojnásobne. V tom je to čaro prítomného okamihu, ktoré nejde vrátiť. Nič nejde stopnúť ani urýchliť. Čas nejde kúpiť ani predať. Prečo ho prežiť, keď v ňom môžeš žiť? Prečo čakať, keď môžeš konať? Ako veľmi je vzácne darovať niekomu svoj čas. Je to niečo, čo si už raz dal, tak prosím, zváž, či si to daná osoba zaslúži. Budú vaše okamihy stáť zato? Budú vaše spomienky tie, na ktoré si spomenieš, keď budeš starý? Pousmeješ sa? Prerozprávaš ich svojim vnúčatám s tou badateľnou iskrou v očiach? Zanecháš v nich kus seba?

Vďaka tebe som zistila, že život a čas na tejto planéte strávený s tebou dokáže byť ešte krajší. Sú to chvíle, ktoré som dovtedy nepoznala. Vždy som po nich túžila, ale realita bola vtedy odlišná ako moje predstavy. Nie vždy som prežívala čas s ľuďmi, ktorí mi chceli dobre, ktorí mi priali šťastie a boli vďační za moju prítomnosť, vďaka ktorým som sa cítila milovaná. Ba naopak. Oni si nezaslúžili môj čas a ja zasa ich. No aj vďaka nim poznám svoju hodnotu. A ty si mi ju ukázal v lepšom svetle, ktoré som potrebovala vidieť. Vďaka tebe niektoré veci predtým nedávali zmysel a neboli mi skrátka súdené.

Ty si mi dokázal, že byť šťastný, spokojný a milovaný je v danom okamihu najviac. A žiť. Žiť tak, že nevnímaš nič iné, iba danú chvíľu, ktorá môže byť všetko. Je to všetko, na čom skutočne záleží. A zrazu aký magický sa môže zdať dážď a vôňa po ňom, aká krásna môže byť dlhá cesta, aké zaujímavé je ničnerobenie a aký fajn môže byť pondelok. Môžem to zdieľať s niekým, kto to vníma rovnako ako ja. Skutočná hodnota spočíva v tom, že ste spolu. Že ste tu len pre seba. Všetci sa rozplynú a nič nie je dôležitejšie ako vy. Môže byť viac zmysluplnejšie strávený čas? Zrazu je však všetko rýchlejšie a ja si to prajem pozastaviť. Nádych a úsmev. Prosím, nech prežijem takto celý život. S osobou, s ktorou stojí za to žiť a každý jeden deň dáva zrazu celkom iný zmysel.

Možno preto tak rada fotím a snažím sa zdokumentovať určité osoby, miesta, chvíle a zážitky. Akoby sa zastavil čas. Keď sa pozriem spätne, vybavím si viac ako len to, čo ukazuje povrch fotky. Vynoria sa mi veci, ktoré sa stali predtým, počas a najmä aké pocity vo mne vyvolali. To sa už nedá ovplyvniť, zaseklo sa to v určitom čase a to je na tom najvzácnejšie. Zachytiť momentky má tiež svoje čaro, vtedy uvidíš ten najúprimnejší okamih.

Nie nadarmo sa vraví, že žiaden moment sa neopakuje dvakrát. Nikdy nič nie je rovnaké. Všetko je jedinečné. Ži tak, akoby nebol zajtrajšok. Buď otvorený/á svojim pocitom a možnostiam, vnímaj a užívaj si každý moment, pretože nič netrvá večne. Ak ti niečo nedáva zmysel, tak to zmeň, si toho hodný. Ak si šťastný/á, tak buď vďačný/á. Ži pre každý okamih. Si presne tam, kde máš byť. 

Petra Božiková, IV.B

Čo poviete? Zaujímavý odkaz pre Vás mladších... Stačí sa zamyslieť..

...

 

Zahoď starosti, zahoď obavy, 

Ak cítiš úzkosť, nerob to, čo ťa nebaví. 

Život je jedna veľká záhrada posiata kvetmi, 

Napriek tomu sme odlišní, žijúci inými svetmi. 

Čakáme na súhlas, keď smieme rozkvitnúť, 

Do hĺbky tej záhrady- bližšie k Svetlu, preniknúť. 

Veriť v krajšie ráno každý dokáže, 

No minulosť a spomienky nám nik nezmaže. 

Jedinou cestou je rozkvitnúť práve teraz- v tejto chvíli, 

Dostať tú slobodu- o ktorej sme tak snili.

 

 

Čakám, kedy priletí -on, môj anjel strážny, 

Povie mi, že život bude jednoducho krásny. 

V diaľke je však len tma a prázdno, 

Prečo aj to posledné svetlo nádeje vo mne zhaslo? 

Kráčam ďalej, bez štipky viery, 

V srdci sa mi začínajú otvárať bolestivé diery. 

Čo s nimi? Pýtam sa so strachom sama seba, 

Čo ak mám poprosiť o radu z neba? 

Znova- žiadna odpoveď- nič - len ticho, 

Moja myseľ snaží sa pracovať rýchlo. 

kúsok po kúsku začínam skladať skladačku vo svojom chráme, 

Zrazu padne otázka: načo sa to hráme? 

Hľadáme pomoc, vidíme len naše vonkajšie zmysly, 

Netušíme, že preto naši anjeli v nás nenápadne zmizli.

 

Všetci žijúci na jednom mieste, v jednom období, 

No čo sa odohráva v nás samých, nik iný nezmení. 

Vnútri vládne v každom odlišný príbeh, iné myšlienky, 

Naučili sme sa nevnímať prítomnosť, len klamlivé spomienky. 

Jeden plače, druhí sa usmieva, 

Každý si svoju záhradu po svojom polieva. 

V bubline žijeme, no pritom všetci pokope, 

Niekedy nám na ňu naše srdce zaklope. 

Otvoriť či ísť ďalej? 

Neveríme, že nám posiela východ- nádej.

 

Adriana Jančeková, IV.B