Vstúpili sme do dospelosti

Myslím, že nikto z nás by nečakal, že po ťažkých týždňoch a dňoch plných príprav, stresu  a nervozity sa stane jedna noc našou najkrajšou spomienkou. Samozrejme, že symbolika zelenej stužky pre nás zobrazuje blížiacu sa maturitu a vysokoškolské povinnosti. To si plne uvedomujeme. Aj to, že stužková bola rozhodne  malým krôčikom k dospelosti. Pri príprave slávnostného večera sme sa učili spolupráci a vzájomnej pomoci. Predovšetkým to bola ukážka našej mladosti a zároveň detskej radosti. Noc plná smiechu, plaču, dojatia a úsmevov. Ako sa spieva v známej piesni „ ... navždy sa zachová v pamäti stužková...“, tento verš presne vystihuje všetky naše myšlienky a slová.

Stužková pre mňa vytvorila možnosť vyskúšať si organizáciu slávnosti, na ktorej pracujú desiatky ľudí a stovky ju v priebehu času uvidia. Zistil som, aké to je prevziať obrovskú zodpovednosť, ale objavil som aj čaro z rozosmiatia davu. Bola to moja doposiaľ najobľúbenejšia práca. Nemal som rád spojenie stužkovej s takzvaným vstupom do dospelosti, no teraz musím priznať, že to už chápem.

Neľutujem ani sekundu zo stužkovej a som rád, že sa to udialo.

Tento jedinečný večer som si bez pochýb užil i napriek jestvujúcemu bremenu jeho samotnej organizácie. Priznám sa, úloha to bola neľahká, ale myslím si, že to stálo za to.

Text: Maturanti

Žiaci IV.A s triednou učiteľkou a vedením školy

Žiaci IV.B s triednou učiteľkou a vedením školy

4.11.2023

Žiaci IV.D s triednym učiteľom a vedením školy

Žiaci IV.C s triednou učiteľkou a vedením školy

Žiaci VIII.OG s triednym učiteľom a vedením školy

Foto: Archív tried

IV.A

IV.B

IV.C

IV.D

VIII.OG

Foto: Mgr. Marián Kišac

Autor ilustrácie: Giulia Suzzi, I.B

Určite to všetci poznáte. Ráno do školy nestíhaš, prekvapí ťa nečakaná písomka, na ktorú si sa nič neučil, nič si nevedel. Po obede ti na Edupage pípne 5 a potom… mama. Takýto deň prežíva aj náš spolužiak Adam v programe našej stužkovej. 

Adam je plne rozhodnutý, že po náročnom dni v škole si dopraje zaslúžený oddych pri televízii, ktorá ponúka široké spektrum relácií a obľúbených filmov. Zaujme ho tradičná česká komédia Pelíšky, ruský Mrázik, dedinský život vo filme Slunce seno a pár facek či Uragán s malým Mirkom a skupinou Krímeš. No ako sa bežne stáva pri prepínaní televíznych staníc, natrafil aj na teenagermi neobľúbený Šláger, no ľudovú nôtu vyvážil Óčkom, kde sa predviedla fenomenálna Tina Turner.

Nocou plnou hviezd odštartovala stužková zábava nás, rodičov i pedagógov. 

Autor textu: Zuzana Hajniková, IV.B

Priestor, v ktorom sa naša stužková odohrávala, bol kapacitne obmedzený. Počas príchodu hostí nám nebolo všetko jedno a v kútiku duše  sme verili, že pre každého hosťa sa nájde miesto. Nakoniec sa všetci  hostia usadili a naša rozlúčka s nezabudnuteľnými štyrmi rokmi na gymnáziu sa mohla začať. 

V programe našich hostí preniesla do detstva scénka z Červenej čiapočky alebo návrat do Československa formou spartakiády. Sme presvedčení, že všetko  vyšlo tak, ako malo.

Prežili sme čas so svojimi blízkymi, zabavili sme sa a spolu odštartovali novú cestu v našich životoch, cestu neľahkú, no o to odvážnejšiu a dobrodružnejšiu.  Veď sme predsa dospelí.

Autor textu: Matúš Hlocký, IV.A 

V Dome kultúry v Topoľčanoch sa opäť po troch rokoch zelenalo. Žiaci IV.D a VIII.OG sa stali oficiálne maturantmi. V programe sa vrátili do mladých čias rokov ich rodičov, zacvičili si v rytme, kvízovali v duchu Páli vám to či chemicky experimentovali s majstrom N ... a nemohla, samozrejme, chýbať skvelá maturantská zábava. Všetci si vo svojich spomienkach uchovajú to, čo sa dá zažiť len raz.

Redakcia a žiaci IV.D a VIII.OG

Foto: archív tried

Hobby verzus aktivity v škole

K svojim koníčkom zaraďuje cudzie jazyky, ktorým sa snaží venovať vo voľnom čase. Veľmi rád sa baví so svojimi priateľmi, ktorým sa môže posťažovať, ale aj prísť na iné myšlienky a nápady. Často sa zaujíma o politickú situáciu, vnútornú aj medzinárodnú, preto vidí svoju budúcnosť v tejto sfére.

Hoci bol ako prvák hodený do neznámeho v podobe (vtedy ešte) Žiackej školskej rady, vypracoval sa až na predsedu. Počas tohto obdobia spolu s ostatnými členmi v súčasnosti Školského parlamentu priniesli do školy veľa nových aktivít, napríklad Retro day, KLOP, ktorý je jeho srdcovou záležitosťou alebo Študentské darovanie krvi. ,,Myslím, že tieto aktivity žiakov naozaj bavia a vedia im obohatiť život na škole. Je to predsa len niečo iné ako len učenie sa,¨ hovorí Matúš.

K úplne iným druhom mimo školskej činnosti by sa dali zaradiť aktivity v rámci Aliancie stredoškolákov, Žiackeho poradného výboru či Modelového parlamentu Slovenska. Aliancia pracuje na zlepšení stredoškolského štúdia, prijíma podnety zo žiackeho prostredia a posúva ich kompetentným ľuďom. Žiacky poradný výbor, ktorý je pod záštitou NIVAM-u, posudzuje reformy školstva a pripomienkuje ich. Matúš sa aktívne zapája aj do množstva iných aktivít, len ich sem asi všetky nevmestíme…

Úspešný na všetkých poliach

Matúš považuje za svoj najväčší osobný úspech to, že sa už v prvom ročníku stal členom Žiackej školskej rady a následné zvolenie do Rady školy vo funkcii zástupcu všetkých žiakov. Spomedzi olympiád treba spomenúť najmä Olympiádu ľudských práv, kde sa umiestnil na 8.mieste v celoslovenskom kole, Olympiádu z ruského jazyka zvládol ako úspešný riešiteľ takisto na celoslovenskej úrovni. Úspešne sa podieľal aj na krajskom kole geografickej olympiády.  S časopisom Gymplák spolu so svojimi kolegami získal 3. miesto na Štúrovom pere v súťaži časopisov celého Slovenska. Veľkým úspechom bolo aj členstvo v Aliancii stredoškolákov. ,,Dalo mi to veľa skúseností a je to niečo, čo človek nadobudne len vtedy, keď si to vyskúša.¨

Ako vidí svoju budúcnosť

Jeho snom je vyštudovať Vysokú školu medzinárodných vzťahov na Karlovej univerzite v Prahe. ,,Ak mi všetko vyjde, chcem sa v budúcnosti venovať diplomacii." Má ambíciu hýbať vecami verejnými, preto by chcel posunúť Slovensko na modernú cestu. Rovnaký dôraz kladie aj na svoju rodinu. Je pre neho nevyhnutnou súčasťou života, takže jedným z osobných cieľov je založenie si tej vlastnej.   

Čo by Matúš odkázal všetkým nám, ktorí zostávame na škole?

,,Zaujímajte sa o svoje štúdium, snažte sa byť aktívny v každom smere, nepodceňujte školu, lebo ona vás pripraví na budúci život a hlavne robte to, čo vás baví a čomu sa chcete venovať.¨

Matúš očami mladších

Hoci som ešte len druháčka a Matúš už štvrták, jeho činnosť v škole sa nedalo si nevšimnúť. Matúš je človek s dobrými úmyslami a vynikajúcimi nápadmi. Po uskutočnení nášho rozhovoru sa mu ešte podarilo založiť instagramový profil @povstaleckezeny a spolu s ním aj krásnu výstavu o ženách počas Slovenského národného povstania. Toto ma utvrdilo v tom, že Matúš má veľký potenciál pracovať na zaujímavých projektoch  a teším sa, že chce zmeniť našu krajinu k lepšiemu. Možno vždy pôsobí ako pravý gentleman, viem však z vlastnej skúsenosti, že je príjemným parťákom na akýkoľvek typ uvoľneného rozhovoru. Prajem mu veľa úspechov v živote, aby sa mu splnili všetky sny a úspešne dokončil všetko, čo už má teraz začaté. Budeš nám tu chýbať, ale viem, že ďalej sa ísť musí. Vzdelanie je pre nás všetkých dôležitejšie než nostalgia stredoškolských čias.

Text: Lea Hlavinová, II.B

Foto: archív M.H.

Po dvoch rokoch sme sa dočkali rozlúčky maturantov, síce iba v telocvični pre nepriaznivé poveternostné podmienky, ale o to srdečnejšie. A bolo všetko. Príhovory, kvety učiteľom, odmeňovanie najlepších, tablá tried i tradičné spoločné pózovanie pred fotoobjektívom. A potom ... už len akademický týždeň a maturita. 

Maturitný zelený stôl sme oprášili po predchádzajúcich rokoch administratívnej skúšky dospelosti. Pre žiakov i učiteľov to bol znak, že školský život je opäť v plnom prúde.  

Text: Redakcia
Foto: Mgr. Marián Kišac 

Uži si tieto štyri roky, pretože to ubehne, ani nebudeš vedieť ako …. Aké pravdivé!

Je ôsmy október, rok 2021, a ja sa pýtam, kde nastala chyba?
Naozaj neviem, kam sa podeli tie štyri úžasné roky a určite nie som sám.
Chcel by som vás veľmi pekne poprosiť, ak by ste tie štyri nezabudnuteľné roky prežité na tejto škole stretli … tak ich odo mňa pozdravujte a odkážte im, že im ďakujem.
Ďakujem im za to, kým som dnes, a to najmä vďaka našim skvelým pedagógom.
Školu nerobí fasáda alebo počítačová učebňa, ale učiteľský zbor. A na to by mal myslieť každý z nás.

Spolužiaci, kamaráti, priatelia,

na záver sa prihováram k vám… nech mi v budúcnosti budete zachraňovať život, navrhnete mi dom alebo vybavíte hypotéku, budem vám veriť. Pretože viem, akí ste úžasní ľudia a ja vám ďakujem, že som vás mohol stretnúť a spoznať!

Filip Gono, IV.D

Je toho toľko, na čo by sa dalo spomínať v každej z nastúpených maturitných tried. Časový limit je však obmedzený.

Mám v hlave spomienky ...

... na fotenie sa pred slávnou tehlovou stenou, z ktorého nemáme za štyri roky na gympli ani jednu kvalitnú fotku, vtipné, ale hlavne tie menej vtipné poznámky našich chalanov, hádky v triednej skupine kvôli banalitám či zážitky z hrania volejbalu, pri ktorom prehra neprichádzala do úvahy...

Ešte k nim stále môžeme pár spomienok pripísať ...

Máme predsa ešte celý maturitný ročník pred sebou. No a jednou z nich bude jednoznačne dnešný deň. Alebo skôr chvíľa, v ktorej nám naša pani učiteľka a páni učitelia pripnú na saká a šaty zelenú stužku. Stužku, ktorá má byť symbolom nádeje a povzbudenia pred maturitami. Alebo pre tých, ktorí dúfajú, že maturitu mať nebudeme, môže byť aj znakom dospievania.

Emma Podobová, IV.C

Foto: Mgr. Marián Kišac, Mgr. Katarína Kuricová, Matúš Gono, II.C 

IV.A

IV.B

IV.C

IV.D

VIII.OG

Foto: Mgr. Marián Kišac

Budú to dva týždne, hovorili sme si. Ešte v septembri sme dychtivo čakali, ako sa vyvinie situácia s našou stužkovou. V novembri sme si povedali, že v novom roku sa isto dostaneme do školy a stužkovú si vynahradíme na jar. Nestalo sa. A tak nám neostalo nič iné, len dodržiavať opatrenia, odstrihnúť kamarátov a poctivo sa učiť na maturitu. Z piatkových odreagovaní sa zrazu stalo nudné sedenie doma v obývačke. Niektorí sme zistili, že rodičia a súrodenci sú vlastne celkom fajn ľudia na pokec. Áno, dovtedy, kým sme všetci nechytili ponorku a nezačalo nám vadiť, že ten druhý aj dýcha príliš hlasno. Namiesto rozdávania nám oznamká od septembra ležia zaprášené v zásuvkách. Zelenú stužku namiesto toho, aby ju videlo celé mesto, vidí akurát tak tá pani, ktorá nám každý týždeň robí antigénový test. 

Postupom času sme prestali vnímať, či je pondelok, alebo piatok. A tu si aj ten najväčší introvert uvedomil, ako veľmi je sociálny kontakt dôležitý. Nikdy by sme nepovedali, že nám školské lavice a hodiny budú chýbať. Mesiace bez kamarátov, zatvorení doma s množstvom učiva, ktoré sa treba naučiť bez akéhokoľvek odreagovania alebo klasického ,,pôjdeme na kávu?“. Svet sa nám (všetkým) otočil o 365°. Čakanie na to, čo bude s našou maturitou, bolo ako Čakanie na Godota. Ale dočkali sme sa. Vydýchli sme si, pretože maturitu nám zrušili. Uskutočnila sa administratívne. Už nám ale nik nevráti náš maturitný ročník, ktorý mal byť úžasný a pamätný. Hodiny prežité v laviciach pre nás odzvonili a my si vyberáme smer, ktorým sa budeme ďalej uberať. Aj napriek všetkému nám dal gympel nádherné spomienky, na ktoré sa nedá zabudnúť. 

PS: Naša provizórna stužková, keď sme prekvapili triednu doma (presne 12.12., čiže v deň našej plánovanej stužkovej!)

Ocitli sme sa v situácii, na ktorú nebol nik pripravený, na ktorú sme nedostali návod a ktorá nám dala všetkým veľkú lekciu. Naučili sme sa byť samostatnejší, disciplinovanejší, ale zároveň možno lenivejší. Záležalo len na nás, čo sme z tejto situácie dokázali vyťažiť. Slovo pozitívny zrazu nadobudlo úplne nový rozmer. Nik predsa nechce byť v dnešnej dobe pozitívny.

A tak sme tu. Maturanti 2020/2021. Po roku dištančného štúdia prežitého za počítačom doma, bez stužkovej, bez normálnej maturity. Dúfajme, že toto bola naša prvá a aj posledná veľká pandémia a že v septembri sa naša nová kapitola v živote otvorí prezenčne a nie dištančne. 

Diana Lendelová, IV.D foto

Foto: Mgr. Marián Kišac

Čo trápi maturantov? 

Mnohí z vás, milí mladí spolužiaci, sa teraz iste uškŕňate, čo už len môže kváriť dušu maturanta? Neuveríte, ale i my, veteráni, čo tak hrdo nosíme na hrudi pripnutú smaragdovú  stužku, máme svoje starosti, dlhé a zložité rozhovory, prehrané súboje a miestami nejakú jazvičku. Síce sa to snažíme skryť kdesi pod štít úsmevu či večného doberania mladších, nie je nám však vždy do smiechu. Doma mám taký kalendárik, vždy som si doň značila červenou fixkou dôležité udalosti. Tento rok v ňom mysľou plávam ako v červenom mori. Tu je malá ukážka:  

• Február 2020 

Prihlášky, taký malý počarbaný kúsok papiera, ktorý bude spoluutvárať môj osud. Kedy? Kam? Koľko? Čo? Na niektoré školy berú bez prijímačiek, veľký omyl, v  skutočnosti je IQ test zabudovaný už v prihláške ako takej. Dúfam, že súboj s papierovým démonom jedného dňa úspešne vyhrám a moja prihláška na internetových krídlach doletí až do Prahy

• 17/18/19. marec 2020  

Maturitné testy, súc dostatočne pripravená, človek nikdy nevie, čo sa dá v testoch nájsť, koniec koncov, nedá sa všetko vedieť od A po Zet.

• Máj 2020 

Osem dní školy, potom akademický týždeň, najvyšší čas sa začať učiť. Potom už len nervozita, 20 minút na prípravu a stretnutie zoči-voči s komisiou. Možno dokonca budem niečo aj vedieť, len dúfam, že to v tom strese nezabudnem.

• Jún 2020

Prijímacie pohovory, konania, testy, teraz začína tá skutočná zábava, respektíve skutočný život. Ak to s nervami vydržím až do tohto okamihu, ešte stále nemám vyhraté. Pred tými vytúženými prázdninami treba uspieť v poslednej skúške. Obstáť, dokázať svoje kvality, dosiahnuť tú vysnívanú školu. 

Takže, čo trápi maturantov? Strach, obavy, nervozita niektorých (ja to nie som!) a nedočkavosť. To všetko je známe, týkalo sa to všetkých pred nami a určite sa bude týkať aj tých  po nás. Ale predsa som ešte na niečo zabudla, tá potvora sa skrýva v tieňoch a v noci sa tichučko uhniezďuje v srdciach maturantov. Nostalgia. Nahlodáva presvedčenie, podsúva nám otázniky. Nesmieme sa jej poddať. Gymnázium bolo pre mňa krásnych osem rokov, nezabudnuteľné i nepublikovateľné zážitky. Ale je čas. Vyrástli sme, no v mysli mi rezonuje to povinné čítanie spred toľkých rokov, pamätáte sa? Teraz mu ešte len začíname rozumieť, bol tam aj tento citát: „Len deti jediné vedia, čo hľadajú.“ Ak už teda máme byť dospelí, buďme ako deti. 

P.S.: Praha teš sa, idem si po teba! 

Lucia Rzepecká, VIII.OG foto

Všetko je naplánované ... a zrazu je tu korona!

Ústredný krízový štáb SR 12.3.2020 prerušil vyučovanie v školských zariadeniach.

Pandemická situácia zrušila dokonca aj tradičnú formu maturitnej skúšky. 

Počas prerušeného vyučovania sa uskutočnila administratívne.    

Výsledná maturitná známka bola priemerom známok zo všetkých ročníkov v danom predmete.

Redakcia

Foto: Chiara Vaňová, II.C

Hneď zrána bolo zvykom, že každý intenzívne začal s prípravami.  Všetci sme boli nedočkaví, ako celý večer skončí a miestami nás prepadla aj chvíľková nervozita. Bude sa našim hosťom program páčiť? Podobné otázky v nás rezonovali neustále. Niektorí naši spolužiaci strávili v topoľčianskom Dome kultúry aj doobedie, keďže bolo zopár drobností, ktoré sme si museli pripraviť sami. Napríklad postaviť foto stenu, rozmiestiť menovky či dohodnúť detaily so zvukármi alebo osvetľovačmi. Taktiež sme dohliadali na plynulý priebeh príprav, aby vyhovoval práve našim požiadavkám.

Prvé stretnutie sme mali my žiaci už tri hodiny pred oficiálnym začiatkom, teda o tretej hodine popoludní. Bolo nevyhnutnosťou zopakovať si celý náš pripravený program, aby nedošlo k zbytočným nedorozumeniam a zdržiavaniu. Generálka prebehla bez väčších problémov. Ako čas utekal a osemnásta hodina sa blížila, napätie sa stupňovalo. Postupne prichádzali všetci spolužiaci, triedni učitelia, ochrankári, šatniarky a iní pomocníci či zamestnanci cateringu. Z civilného oblečenia sme sa prezliekli do šiat a každý ostal zmenený na nepoznanie. Privítali sme hostí, usadili svojich rodičov a učiteľov, ktorí prijali pozvanie.
Ani sme sa nenazdali a odbila šiesta hodina. Zrazu sme stáli pripravení na nástup. Všetkým z očí iskrila nádej a vzrušenie. Oficiálne sme sa nastúpili na stužkovanie.


Prvou triedou na rade bola béčka. Triedna pani učiteľka nám postupne pripla stužky nádeje a my sme sa potom hrdo poklonili a postavili sa na pôvodné miesto. Po nás nasledovala déčka. Oficiálna časť programu pokračovala príhovormi pani riaditeľky školy, žiackym príhovorom, rodičovským príhovorom a šerpovaním. V danom okamihu mi hlavou iba prebehla myšlienka, postoj chvíľa, si krásna.
Po prvotnom šoku z množstva ľudí a žiary reflektorov sme si konečne začali atmosféru užívať naplno. Nastal čas na prípitok a náš oficiálny tanec. Ten nás natrénovala bývala žiačka gymnázia Monika Rešetková s priateľom. Trpezlivosti síce pri nás museli mať na rozdávanie, avšak tanec bol v konečnom dôsledku pekný, uhladený a elegantný. Hlavný účel bol teda splnený. Krásny bol však v neposlednom rade aj tanec s rodičmi a učiteľmi, ktorých sme obdarovali krásnou  červenou ružou. 


Nasledoval náš nacvičený program, ktorý právom zožal svoj úspech. V programe sa nachádzali spevácke čísla, tanečné čísla, zábavné scénky aj imitácie. Program sme si plne užili, keďže stres z oficiálnej časti z nás už opadol. Nadšenie hostí sme spozorovali z ich búrlivého potlesku, ktorý bol pre nás zaslúženou odmenou. Po poslednom čísle nášho programu nič nebránilo ničím nerušenej zábave. Jedla bolo na rozdávanie, rodičia boli nadšení, učitelia boli spokojní, atmosféra sa uvoľnila a ešte len vtedy sme sa začali naozaj zabávať. Na stole nás čakala naša večera, ktorá padla vhod, keďže sme boli poriadne vyhladovaní. Začala sa diskotéka a sami sme boli prekvapení, ako bol parket náhle plný. Neodmysliteľnou súčasťou bola aj tombola, s hlavnou cenou televíziou , čítanie častušiek či obdarovanie triednych učiteľov. Zlatým klincom večera sa stalo vystúpenie nášho šikovného spolužiaka a tanečníka Sebastiána, ktorý predviedol svoj talent spolu s celou svojou skupinou.


Večer našej stužkovej sa pre nás stal nezabudnuteľným a neopísateľne krásnym. Zabavili sme sa s našimi priateľmi, rodičmi, ale aj našimi milými učiteľmi. Stužková slávnosť sa nám vryla do pamäti a je pre nás skutočným medzníkom medzi bezstarostným detstvom a ustráchaným svetom dospelosti. Celý večer sa niesol v znamení dobrej zábavy a z parketu nás vyhnal iba hlad, smäd alebo ubolené nohy. Bol to večer, ktorý nás scelil dohromady a väčšmi upevnil naše priateľstvá. Sme hrdí na našu triedu, sme hrdí na seba. Verte mi, priviesť všetko k úplnej dokonalosti je nemožné, ale pokúsiť sa aspoň sa k nej priblížiť chce veľa námahy, trpezlivosti a tvrdej práce. A my sme sa pokúsili. Tak dúfame, že sa navždy zachová ... veď viete.    

Kristína Kmotorková, IV.B foto LK studio 

Vážená pani riaditeľka, ctený pedagogický zbor, drahí rodičia, milí hostia! Dovoľte mi privítať vás na stužkovej slávnosti IV.B a IV.D triedy Gymnázia v Topoľčanoch. 

Tak je to tu. Dlhé týždne nácvikov, tímových porád, dohadovania sa či hádania a vyzvedania, kto má aké šaty, sa skončili. Na prvý pohľad sa zdá, že stužková je len o tom, no dnešná noc v sebe skrýva čosi viac.
V príhovoroch sa často používa výrok slávnej osoby, ale dnes si dovolím požičať slová jednej obyčajnej kvetinárky. Keď som sa jej spýtala, ako je možné, že jej kvety sú tak nádherné, odvetila: „Pôda, voda, hrejivé lúče a veľa lásky.“ Elementy, ktoré pomohli rozkvitnúť aj nám samým.
Pôdou ste nám vy, milí rodičia. Vy ste nám tou oporou, ktorú potrebujeme, keď príde víchor do našich životov. Zasadili ste nás do tohto sveta a my vám sľubujeme, že sa vždy budeme prikláňať k slnečnej strane a nezídeme na zlé chodníky. Neexistuje toľko hviezd na nebi, koľko vďaky vám chceme dnes odovzdať.
Ďalšie poďakovanie patrí  našim učiteľom. Učiteľom, ktorí sa nám snažili za štyri roky vliať do hláv čo najviac vedomostí. Ako voda ste sa neraz pokúšali zmyť naše vrtochy a my   sme vás na oplátku našimi bláznovstvami preniesli na chvíľu do tínedžerských čias. Vy nám dávate nádej, že z bitky s ťažkým súperom menom maturita vyjdeme ako víťazi. 
Do tretice mi nemožno nespomenúť naše hrejivé lúče, naše pohladenia po pleci či duši, naše opory, keď nás škola občas pripravovala o posledné známky príčetnosti, našich priateľov. Vaše slová pochopenia vždy zahriali, lebo sme vedeli, že v tom nie sme sami.  
Pochopenie vychádza z porozumenia a porozumenie z lásky. Láska. Posledný, najdôležitejší element. Tú sme dostávali z každej strany celé štyri roky. Dnes všetci vidíte aj vaše zásluhy, pretože kvety, ktoré tu pred vami vyrástli, by neboli kvetmi, keby nebolo vás všetkých.
Všetci často vravíme frázu, „ten čas ale uteká“. No pravdou je, že to my utekáme pred ním. Preto som rada, že sme sa dnes dokázali všetci na chvíľu zastaviť a sme tu, aby sme sa spoločne pokochali, aký krásny záhon kvetov sme spolu vytvorili.Ďakujem za pozornosť a prajem príjemnú zábavu. 

Lívia Hainová, IV.B 

· Výber sály a jej výzdoba
· Občerstvenie a torta
· Dobrý program
· Kameraman a fotograf
· Hudba
· Učitelia oficiálnych tancov
· Návrh maturitných oznámení
· Gravírovanie pohárov
· Výroba stužiek a šerp pre učiteľov
· Dar triednemu/triednej 

Na dobrú stužkovú treba veľa vecí zohnať, zarezervovať, kúpiť. Okrem sály by ste mali myslieť aj na dobrú hudbu, osvetlenie a jedlo. Predsa len cesto kysne pri týchto podmienkach lepšie. Zábavný program treba pripravovať precízne, ale niekedy zohráva hlavnú rolu aj prirodzený talent. Nesmiete ale zabudnúť aj na oznamká, poháre na pamiatku, častušky a pozvánky, aby každý vedel, že práve vy máte tú najlepšiu stužkovú v meste.

Najtajnejšia prísada: tá najlepšia triedna/triedny... 

Odporúčame začať miesiť cesto už v 1. ročníku a nechať ho kvasiť počas 2. ročníka. V priebehu 3. ročníka dáme naše cesto upiecť do pece a náš koláč by mal byť hotový na začiatku 4. ročníka. Ak budete postupovať podľa nášho receptu, tak by ste mali mať hotovú výbornú stužkovú.Prajeme dobrú chuť! 

Petra Herdová a Rebeka Petríková IV.C

Foto: LK studio

Všetko to ubehlo tak rýchlo. Jedného dňa sme sedeli v laviciach ako ustráchaní prváci, ktorí nevedeli, čo ich čaká. No na ďalší deň z nás už boli štvrtáci so sebavedomým pohľadom. Tak ako všetci aj my sme sa pripravovali na ten dlho očakávaný večer. Večer, ktorý sa tak neúprosne blížil. Večer, keď sa aj my budeme cítiť hrdo a dospelo so zelenou stužkou na hrudi. Večer nášho spoločného plesu, našej stužkovej slávnosti.

Nácviky spoločenských tancov, programu, scénok, chystanie príhovorov a každodenný zhon sprevádzaný blížiacou sa stužkovou sa pre nás skončili 17. novembra 2018. Z dievčat sa zrazu stali dámy v prekrásnych šatách a z chlapcov fešáci v žiarivých oblekoch. Ani sami sme neverili tomu, že už je to tu a len matne sme si spomínali na všetok ten zhon. S pribúdajúcimi minútami, ktoré signalizovali slávnostný začiatok, sa naše srdcia chveli nepokojom i radosťou.

A odrazu to bolo tu. Slávnostný nástup, trepotajúce sa srdcia, neha v tvári... Stáli sme pred rodičmi, učiteľmi, priateľmi a zasa sme sa trochu cítili ako ustráchaní prváci. Verte či nie, aj keď sme sa doteraz tvárili ako majstri sveta, teraz sme mali strach.

Pri pohľade na zástup svojich detí si rodičia zaspomínali na to malé dievčatko či na toho roztopašného strapatého chlapčeka, tých malých drobcov, ku ktorým v noci vstávali, keď ich trápil zlý sen. Príhovory, poďakovania, šerpovanie a stužkovanie žiakov. Každý z nás čakal na svoje meno a bál sa, že pre tlkot srdca ho nezačuje.  

Keď zazneli prvé tóny študentskej hymny Gaudeamus, boli sme hrdí. Zelenú stužku, stužku nádeje, sme mali pripnutú na hrudi.  

Po prípitku na rodičov, učiteľov i na nás sme predviedli naše tanečné schopnosti. Našimi klasickými tancami bola očarená celá sála. Po zhliadnutí videa únosu triednej knihy už všetci netrpezlivo očakávali náš kultúrny program. Úvod patril spomienke na 17. november. Pesnička, sviečky, štrnganie kľúčov.....toto všetko vyvolalo v mysliach našich rodičov i učiteľov spomienky na nežnú revolúciu.

Potom už ožili poklady televízneho archívu a priniesli nesmiernu radosť a zábavu nielen divákom, ale aj nám účinkujúcim. Každé číslo bolo niečím špeciálne a výnimočné, pretože každý prispel svojou troškou do tohto nášho diela a nikto nezostal stáť bokom.

Scénky našich chlapcov plné humoru dali brániciam všetkým v obecenstve poriadne zabrať. Najväčší úspech zožali Miesiči, kde sme sa dozvedeli, že sacharidy treba jesť len ráno a cukry len večer. Balet Labutie jazero, ktorý by bol určite úspešný aj na doskách Slovenského národného divadla, takisto ako aj dráma Rómeo a Júlia.

Vyzdvihnúť treba aj odvážne dievčatá, ktoré s radosťou parodovali videoklipy na pesničku Daddy Cool od Boney M alebo tie, ktoré v chytľavých rytmoch pesničky Physical a sporo odeté predviedli malú zostavu cvičení. Veľký obdiv však patrí spolužiakom, ktorí aj napriek malej technickej chybe úspešne odohrali scénku so záchranou žraloka.

V závere nášho programu už nebolo ani stopy po tréme či strachu, ako to všetko dopadne, a tak sme si ho naplno tanečne užili pesničkou Thriller. A nebola by stužková stužkovou, keby nezaznela Stužková od Elánu. Práve táto pesnička bola úžasnou bodkou programu našej IV. B a zároveň výbuchom radosti a eufórie, že sa nám to úžasne spoločne podarilo. Dôkazom toho bol neutíchajúci potlesk rodičov, učiteľov, našich priateľov. A potom...... potom sme si už naplno užili svoj spoločný ples.... našu stužkovú.

Romana Polonská, IV.B

Po mesiacoch nácvikov, driny a napätia nastal okamih, na ktorý celá IV.A čakala. Okamih slávnostný, okamih neopakovateľný a okamih pravdy. Stužková slávnosť, udalosť, na ktorú sa tešia skoro všetci štvrtáci od príchodu na strednú školu. Noc, na ktorú sa usilovne pripravovali žiaci už týždne predtým, aby sa neskôr stala nezabudnuteľnou nielen pre samotných žiakov, ale i rodičov a učiteľov.    

Deň 24.11.2018 bol venovaný triedam IV.A a IV.C. Stužková slávnosť bola otvorená o 18.00 hodine dych berúcim nástupom spojeným so spoločenskými tancami, konkrétne valčíkom a tangom. Následne po odtancovaní sa žiaci presunuli na pódium v sprievode klavírnej hudby Mareka Hupku zo IV.A, zatiaľ čo sa hostia pozerali na video s fotkami z detstva každého jedného zo žiakov. Odznel nádherný žiacky príhovor Natálie Markovej zo IV.C, po ktorom tradične nasledoval aj príhovor samotnej pani riaditeľky školy Mgr. Viery Dzurejovej a v obecenstve určite nezostalo jediné oko suché. Nastal hlavný bod program, a to samotné pripínanie symbolických zelených stužiek.

Každému žiakovi po vyhlásení jeho mena bilo srdce. Po tejto nádhernej ceremónii, odspievaní skladby Gaudeamus igitur a prípitku žiaci podarovali svojim rodičom ružu a vyzvali ich na rodičovský tanec. Samozrejme nechýbal aj tanec učiteľov so svojimi milovanými žiakmi.

Následne sa všetci maturanti presunuli do šatní, kde sa začali pripravovať na zábavný program, ktorý si dlho nacvičovali. Ako prvé si mohli hostia pozrieť únosy triednych kníh oboch tried. Únos triednej knihy IV.A sa niesol v duchu vrátenia sa v čase do 80-tych rokov, zatiaľ čo v IV.C triednu knihu ukradol cvičený psík. Ako prví sa predviedli dvaja žiaci IV.A s vtipnou scénkou s názvom Pohovor. Nasledovala ďalšia vtipná scénka žiakov IV.C o tom, ako rôzne zvieratá jedia svoje jedlo . Videoscénka chlapcov zo IV.A s názvom Typy ľudí v bufete hostí pobavila a nakoniec im aj predviedli svoje profesionálne tanečné pohyby na mix pesničiek. Na oplátku aj trieda IV.C sa predviedla s videoscénkou Akí by sme boli učitelia my a znázornili rôzne typy učiteľov, či už s dobrým príkladom pre žiakov alebo nie. Rozprúdila sa tanečná bitka medzi chlapcami a dievčatami tejto triedy, ktorá kvôli skvelým výkonom bola veľmi nerozhodná, ale nakoniec všetci museli chlapcom tlieskať a pískať.

V tanečnom maratóne tohto programu pokračovali aj dievčatá zo IV.A so svojím havajským tancom a twerkingom. Nasledovala show, ktorú všetci poznáme, ale v trochu inom podaní a s iným názvom. V hudobnej scénke Tvoja tvár znie po nehode sa predstavili Marika Gombitová a Miro Žbirka s piesňou „V slepých uličkách“, „Držím ti miesto“ v podaní Paľa Haberu a Teamu, nakoniec Eva Máziková a Thomas Puskailer zaspievali piesne Iná žena a Som tvoj. Samozrejme nechýbala ani porota, ktorá sa skladala z Dana Štangľu, Zuzany Béžovej a Ibiho Maigu. Hosťov neskôr zo stoličiek postavilo podupávanie do rytmu We will rock you a taktiež mohli vidieť fotovideo, ako žiaci prežili spolu štyri roky a aké krásne spomienky si vytvorili. Na záver programu sa všetci štvrtáci predstavili v spoločnom tanci výtržníkov, ku ktorému sa neskôr po razii pridali aj policajti. Nechýbala ani pesnička Stužková.

Po celom tomto chaose si mohli žiaci s úľavou vydýchnuť a mohli byť spokojní s výkonmi, ktoré podali na pódiu počas slávnostného, ale i zábavného programu. Po večeri sa mohla začať zábava, ktorá trvala až do rána a všetci sa príjemne bavili. Medzitým sa samozrejme o polnoci maturantom odovzdávali výstižné a vtipné častušky. Niektorí sú radi, že je všetok ten stres z príprav za nimi, iní by si to celé znova zopakovali. Nemožno však poprieť, že toto je naozaj jedna z nezabudnuteľných pamätných nocí každého štvrtáka, na ktorú budú všetci radi s úsmevom spomínať.

Zuzana Rongeová, IV.A

V mysli si prehrávam deň, kedy moje oči prvýkrát nahliadli do útrob našej školy. Vydesený výraz na tvári a dušička plná očakávaní. Kráčajúc po chodbách hľadím na celkom neznáme tváre. Teraz sa nad touto mojou nahrávkou, ktorá mi prebehla hlavou, iba zľahka pousmejem. Vydesený výraz prváčika sa zmenil na široký úsmev na tvári a z neznámych tvárí sa stali nerozluční priatelia. Pamätám si, ako som si myslela, že štvrtáci sú už dospelí a veľkí. Čo nie je celkom tak. V hĺbke nášho srdca sme stále ešte také malé deti poznávajúce tento svet.  

24. november 2018 bol ale pre nás, triedu IV.C, dňom, keď sme sa naozaj mohli cítiť dospelí a veľkí. Deň našej stužkovej slávnosti. Konečne viem, že vety typu „bol to nezabudnuteľný zážitok“ alebo „prečo je stužková iba jedna“, nie sú iba bezcennou frázou. Predsa, nie každý deň môžete tancovať v prekrásnych dlhých šatách a v elegantných oblekoch. Pamätajte si, tento deň je len a len o vás, o vašich pocitoch a emóciách.

Nanešťastie pripnutím zelenej stužky sme ešte nevyhrali a maturita nám čoraz hlasnejšie klope na dvere, no máme byť na čo hrdí. No nielen my, ale aj naši rodičia a triedni učitelia, ktorým zaiste vyšla nejedna slzička. Aj my osobne by sme si mali venovať malý potlesk za to, ako bravúrne sme týždne nácvikov a driny spojených so stužkovou zvládli.

Na nácvikoch tanga a valčíka sme si neraz postúpali po nohách, čo nám zaiste naši taneční partneri odpustili. Teda, aspoň v to dúfame. Výsledok nakoniec stál za to a na stužkovej by si nás nejeden divák pomýlil s tanečníkmi s dlhoročnou praxou.

Pevne verím, že aj program, ktorý sa niesol v hesle šou „Tvoja tvár znie povedome“, tancov a legendárnej piesne „We will rock you“, bol pre každého príjemným kultúrnym zážitkom. A vám všetkým, čo ste nás podporovali a stáli pri nás, či už vy gympláci, alebo priatelia, rodičia a učitelia, patrí jedno obrovské ĎAKUJEM!

Natália Adamkovičová, IV.C

Dievčatá sa naozaj zmenili šatami na dámy a úsmevné spomienky? Vyryli ďalšie vrásky na našich tvárach. Presne takto by som mohla charakterizovať poslednú stužkovú slávnosť nášho gymnázia IV.D a VIII.OG triedy. Ale začneme od začiatku.  

Všetko začalo v septembri tohto roku. Prvé stretnutie, ktoré sa konalo v našej triede, bolo pomerne vtipné a aj stresujúce či bolestivé. Napríklad Aďa odchádzala bez hlasu, Anna bez nervov a ja bez vlasov. Čím viac sme sa stretali, tým menej ľudí zostávalo po škole a riešilo program. Ale asi všetci sme si v ten okamih ani neuvedomovali, že tá chvíľa v krásnych šatách prichádza. Zrazu nastal v nás všetkých ten zlom a chaotická organizácia sa zmenila na štruktúrovanú. Nastalo to asi vtedy, keď sme otvorili dvere Domu kultúry v Topoľčanoch. 50 ľudí sa konečne začalo stretávať pravidelne a nebudete veriť, náš program naozaj stál za to.

V sobotu sme sa všetci stretli už upravení so šatami či s oblekom a naša posledná generálka naposledy ozvučila miestnosť.

Najskôr kamaráti otvorili dvere a rýchlo sa ponáhľali na balkón obsadiť si to najlepšie miesto. Neskôr prichádzali už pozvaní hostia v krásnych róbach, ktoré však nesmeli byť krajšie než róby stužkujúcich dievčat. Zrazu sme uvideli nášho bývalého triedneho učiteľa Mgr. Zdenka Gogu, ktorý prijal pozvanie a prišiel nás odstužkovať.

Nástup bol rýchly a už sme iba čakali na to, aby sa všetci pousádzali na svoje miesta a moderátor otvoril túto slávnosť. V sále zostala tma, bolo počuť len naše kroky, zrazu zazneli jednotlivé tóny nášho nástupu. Svetlo sa rozsvietilo na nás a daným rytmom sme sa niesli po celej sále. Študentský príhovor, riaditeľský a taktiež rodičovský odzneli veľmi rýchlo a ani sme sa nenazdali a stáli sme už so stužkou pri stole. Pozdvihli sme čaše so sektom a začali sme: ,,Na rodičov“, ukazujúc na pravú stranu sály, ,,na učiteľov“, pripíjajúc na učiteľský stôl vľavo a napokon sme poháre pozdvihli na balkón so slovami: ,,Na priateľov“. Posledné slová pred prípitkom „...na nás“ sa ozvali celou miestnosťou. Ani sme si nestihli dať dúšok alkoholu a utekali sme do valčíkového tanca, ktorý sme pripravovali od septembra. Ladné pohyby bokmi, skoky a štyri kroky. Po stálych neúspechoch sme zo seba dali to najlepšie a náš valčík dostal tie najlepšie recenzie z celého ročníka.

Po vydýchaní začala druhá časť formálneho plesu, tanec s učiteľmi. To ste mali vidieť, ako perfektne vie tancovať pán učiteľ Mgr. Igor Trepáč, ako Maťo perfektne vyzvŕtal pani učiteľku Mgr. Luciu Slivkovú

a taktiež aj ostatných učiteľov a ich tanečníkov. Následne sa pódia ujali rodičia so svojimi dospelými ratolesťami. Poďakovaním za tanec sme všetci utekali rýchlo sa prezliecť do šiat na určité scénky. Skúšanie z dejepisu, kde učitelia našepkávali, tanec s očným klamom, živé fontánky, mean christmas boys a taktiež sme zažili aj muzikálový sen. Mamma Mia, Rock of Ages, Hannah Montana, The American horror story, Great Gasby a ďalšie sa ozývali po celom Dome kultúry. Náš program sa končil swingom, ktorý zostane v našej pamäti do konca života.

Bolo to úžasné... priatelia sa pobrali domov a my sme zostali uzatvorená spoločnosť. Ale neuveríte, pani učiteľky si s nami pripravili choreografiu. Hoc na nácvikoch sme sa naozaj viac smiali, ako tancovali a verte tomu, boli sme jediní, ktorí takéto niečo mali. Zvony na kostolnej veži odbili polnoc a my sme opäť nastúpili do radu. Začali sa čítať častušky. To ste mali počuť ten smiech od rodičov, keď ste zistili básničku o svojom dieťati. Potom už nasledovala iba voľná zábava a takto sme prežili až do šiestej rána. Bolo to nádherné obdobie, ale, bohužiaľ, už skončilo. My sa už nebudeme môcť vyhovárať na stužkovú, ale budeme musieť chytiť svoju budúcnosť do vlastných rúk, začať sa učiť na maturitu a dúfať, že šťastie a nádej nás opustiť nemôžu. Predsa na srdci nám svieti stužka nádeje.

Redaktorka Lenka Justová, IV.D

Ticho. Zapozerala som sa na oblohu a uvidela ich. Vtáky. Slobodné, šťastné, spievajúce si svoju pieseň. Nepotrebujú nič. Dokonca ani rodinu. Majú seba, majú pokoj a presne vedia, kam ísť. Žijú prostým životom. Pochopila som. Boh nám dáva zázraky každý deň. Ony na oblohe sú jedným z nich. Ukazujú nám, ako môžeme bezstarostne letieť životom. Stačí nasledovať svoju intuíciu. Netreba sa snažiť o niečo nasilu, netreba hľadať cestu. Sme na nej po celý čas. Je ako obloha a my ako vtáky. Hľadáme tú oblohu, no pritom sme v nej. Je pravdou, že je to len metafora, nemôžeme byť až takí bezstarostní, keď ide o reálny život v spoločnosti. No keď máme vieru a necháme sa unášať, budeme pozorovať svet okolo nás, všetko zapadne. Nemusíme sa nasilu snažiť zapadnúť medzi vtáky. Každý sme presne takí, akí máme byť. A vedzte, každý vták sa stará o seba, lieta, spieva a nemusí sa snažiť byť ako ten druhý. Pretože to nepotrebuje. Skúsme byť ako ony. Milujme náš let, majme radi našu oblohu. Je tu len pre nás. O nás. V nás. Sadnime si na kvety a spievajme. Tie maličkosti nás spravia šťastnejšími. Treba sa len  pozerať po tých zázrakoch, ktoré máme. Netreba sa snažiť, sú všade. A aj my sme jedným z nich :)

Adriana Jančeková, IV.B 

Úprimne musím povedať, že byť maturantkou nie je vôbec ľahké a dlhšiu dobu som si to ani neuvedomovala. No ako prišli týždenné jarné prázdniny a my sme sa mali pripraviť na písomnú časť, pochopili sme, že zopakovať či dobehnúť učivo zo štyroch rokov nie je zábava. Za seba však môžem povedať, že stres na mňa prišiel až v triede, keď som uvidela  usporiadané lavice, formálne oblečených spolužiakov a papiere na stole. Predtým som si pár maturitných testov z predošlých rokov doma urobila, snažila som si zopakovať základné poučky a učivá, no rozdiel medzi dňom D a maturitou pri počítači v pohodlí domova je obrovský.

Prvý deň, keď sme písali slovenčinu, sa moje obavy ešte znásobili, keďže test  bol pre mňa veľmi náročný a na konci prišli obavy. Moji spolužiaci mi však dodali pozitívnu energiu a pri slohu zo mňa všetko napätie opadlo. Rozpísala som sa na dve strany a s témami som bola veľmi spokojná. Po prvom dni som cítila úľavu a doma som veľmi skoro zaspala.

Druhý deň som niesla ľahšie, angličtinu sa učím rada a bola som zvedavá na zadania. Test nebol taký náročný ako zo slovenčiny, no vnútorné napätie mi trošku zasiahlo do mojich odpovedí.

Počúvanie s porozumením nám dalo zabrať, no ostatné úlohy sme zvládli. Zo slohu som mala obavy, no nakoniec bol lepší, ako som očakávala.

Po tých náročných dvoch dňoch mi padol kameň zo srdca a musím dodať, že stresovať sa naozaj nebolo potrebné. Treba to brať s nadhľadom a pokojom. Všetkým budúcim maturantom držím palce a verím, že to všetci zvládnete.

Adriana Jančeková, IV.B

Uvedomil/a si si niekedy, aký je čas vzácny? Niekedy by sme ho chceli pohnať, lebo aj minúta je nekonečne dlhá, a inokedy zastaviť a užiť si to všetko minimálne dvojnásobne. V tom je to čaro prítomného okamihu, ktoré nejde vrátiť. Nič nejde stopnúť ani urýchliť. Čas nejde kúpiť ani predať. Prečo ho prežiť, keď v ňom môžeš žiť? Prečo čakať, keď môžeš konať? Ako veľmi je vzácne darovať niekomu svoj čas. Je to niečo, čo si už raz dal, tak prosím, zváž, či si to daná osoba zaslúži. Budú vaše okamihy stáť zato? Budú vaše spomienky tie, na ktoré si spomenieš, keď budeš starý? Pousmeješ sa? Prerozprávaš ich svojim vnúčatám s tou badateľnou iskrou v očiach? Zanecháš v nich kus seba?

Vďaka tebe som zistila, že život a čas na tejto planéte strávený s tebou dokáže byť ešte krajší. Sú to chvíle, ktoré som dovtedy nepoznala. Vždy som po nich túžila, ale realita bola vtedy odlišná ako moje predstavy. Nie vždy som prežívala čas s ľuďmi, ktorí mi chceli dobre, ktorí mi priali šťastie a boli vďační za moju prítomnosť, vďaka ktorým som sa cítila milovaná. Ba naopak. Oni si nezaslúžili môj čas a ja zasa ich. No aj vďaka nim poznám svoju hodnotu. A ty si mi ju ukázal v lepšom svetle, ktoré som potrebovala vidieť. Vďaka tebe niektoré veci predtým nedávali zmysel a neboli mi skrátka súdené.

Ty si mi dokázal, že byť šťastný, spokojný a milovaný je v danom okamihu najviac. A žiť. Žiť tak, že nevnímaš nič iné, iba danú chvíľu, ktorá môže byť všetko. Je to všetko, na čom skutočne záleží. A zrazu aký magický sa môže zdať dážď a vôňa po ňom, aká krásna môže byť dlhá cesta, aké zaujímavé je ničnerobenie a aký fajn môže byť pondelok. Môžem to zdieľať s niekým, kto to vníma rovnako ako ja. Skutočná hodnota spočíva v tom, že ste spolu. Že ste tu len pre seba. Všetci sa rozplynú a nič nie je dôležitejšie ako vy. Môže byť viac zmysluplnejšie strávený čas? Zrazu je však všetko rýchlejšie a ja si to prajem pozastaviť. Nádych a úsmev. Prosím, nech prežijem takto celý život. S osobou, s ktorou stojí za to žiť a každý jeden deň dáva zrazu celkom iný zmysel.

Možno preto tak rada fotím a snažím sa zdokumentovať určité osoby, miesta, chvíle a zážitky. Akoby sa zastavil čas. Keď sa pozriem spätne, vybavím si viac ako len to, čo ukazuje povrch fotky. Vynoria sa mi veci, ktoré sa stali predtým, počas a najmä aké pocity vo mne vyvolali. To sa už nedá ovplyvniť, zaseklo sa to v určitom čase a to je na tom najvzácnejšie. Zachytiť momentky má tiež svoje čaro, vtedy uvidíš ten najúprimnejší okamih.

Nie nadarmo sa vraví, že žiaden moment sa neopakuje dvakrát. Nikdy nič nie je rovnaké. Všetko je jedinečné. Ži tak, akoby nebol zajtrajšok. Buď otvorený/á svojim pocitom a možnostiam, vnímaj a užívaj si každý moment, pretože nič netrvá večne. Ak ti niečo nedáva zmysel, tak to zmeň, si toho hodný. Ak si šťastný/á, tak buď vďačný/á. Ži pre každý okamih. Si presne tam, kde máš byť. 

Petra Božiková, IV.B

Čo poviete? Zaujímavý odkaz pre Vás mladších... Stačí sa zamyslieť..

...

Zahoď starosti, zahoď obavy, 

Ak cítiš úzkosť, nerob to, čo ťa nebaví. 

Život je jedna veľká záhrada posiata kvetmi, 

Napriek tomu sme odlišní, žijúci inými svetmi. 

Čakáme na súhlas, keď smieme rozkvitnúť, 

Do hĺbky tej záhrady- bližšie k Svetlu, preniknúť. 

Veriť v krajšie ráno každý dokáže, 

No minulosť a spomienky nám nik nezmaže. 

Jedinou cestou je rozkvitnúť práve teraz- v tejto chvíli, 

Dostať tú slobodu- o ktorej sme tak snili.

Čakám, kedy priletí -on, môj anjel strážny, 

Povie mi, že život bude jednoducho krásny. 

V diaľke je však len tma a prázdno, 

Prečo aj to posledné svetlo nádeje vo mne zhaslo? 

Kráčam ďalej, bez štipky viery, 

V srdci sa mi začínajú otvárať bolestivé diery. 

Čo s nimi? Pýtam sa so strachom sama seba, 

Čo ak mám poprosiť o radu z neba? 

Znova- žiadna odpoveď- nič - len ticho, 

Moja myseľ snaží sa pracovať rýchlo. 

kúsok po kúsku začínam skladať skladačku vo svojom chráme, 

Zrazu padne otázka: načo sa to hráme? 

Hľadáme pomoc, vidíme len naše vonkajšie zmysly, 

Netušíme, že preto naši anjeli v nás nenápadne zmizli.

Všetci žijúci na jednom mieste, v jednom období, 

No čo sa odohráva v nás samých, nik iný nezmení. 

Vnútri vládne v každom odlišný príbeh, iné myšlienky, 

Naučili sme sa nevnímať prítomnosť, len klamlivé spomienky. 

Jeden plače, druhí sa usmieva, 

Každý si svoju záhradu po svojom polieva. 

V bubline žijeme, no pritom všetci pokope, 

Niekedy nám na ňu naše srdce zaklope. 

Otvoriť či ísť ďalej? 

Neveríme, že nám posiela východ- nádej.

Adriana Jančeková, IV.B

Hobby verzus aktivity v škole

K svojim koníčkom zaraďuje cudzie jazyky, ktorým sa snaží venovať vo voľnom čase. Veľmi rád sa baví so svojimi priateľmi, ktorým sa môže posťažovať, ale aj prísť na iné myšlienky a nápady. Často sa zaujíma o politickú situáciu, vnútornú aj medzinárodnú, preto vidí svoju budúcnosť v tejto sfére.

Hoci bol ako prvák hodený do neznámeho v podobe (vtedy ešte) Žiackej školskej rady, vypracoval sa až na predsedu. Počas tohto obdobia spolu s ostatnými členmi v súčasnosti Školského parlamentu priniesli do školy veľa nových aktivít, napríklad Retro day, KLOP, ktorý je jeho srdcovou záležitosťou alebo Študentské darovanie krvi. ,,Myslím, že tieto aktivity žiakov naozaj bavia a vedia im obohatiť život na škole. Je to predsa len niečo iné ako len učenie sa,¨ hovorí Matúš.

K úplne iným druhom mimo školskej činnosti by sa dali zaradiť aktivity v rámci Aliancie stredoškolákov, Žiackeho poradného výboru či Modelového parlamentu Slovenska. Aliancia pracuje na zlepšení stredoškolského štúdia, prijíma podnety zo žiackeho prostredia a posúva ich kompetentným ľuďom. Žiacky poradný výbor, ktorý je pod záštitou NIVAM-u, posudzuje reformy školstva a pripomienkuje ich. Matúš sa aktívne zapája aj do množstva iných aktivít, len ich sem asi všetky nevmestíme…

Úspešný na všetkých poliach

Matúš považuje za svoj najväčší osobný úspech to, že sa už v prvom ročníku stal členom Žiackej školskej rady a následné zvolenie do Rady školy vo funkcii zástupcu všetkých žiakov. Spomedzi olympiád treba spomenúť najmä Olympiádu ľudských práv, kde sa umiestnil na 8.mieste v celoslovenskom kole, Olympiádu z ruského jazyka zvládol ako úspešný riešiteľ takisto na celoslovenskej úrovni. Úspešne sa podieľal aj na krajskom kole geografickej olympiády.  S časopisom Gymplák spolu so svojimi kolegami získal 3. miesto na Štúrovom pere v súťaži časopisov celého Slovenska. Veľkým úspechom bolo aj členstvo v Aliancii stredoškolákov. ,,Dalo mi to veľa skúseností a je to niečo, čo človek nadobudne len vtedy, keď si to vyskúša.¨

Ako vidí svoju budúcnosť

Jeho snom je vyštudovať Vysokú školu medzinárodných vzťahov na Karlovej univerzite v Prahe. ,,Ak mi všetko vyjde, chcem sa v budúcnosti venovať diplomacii." Má ambíciu hýbať vecami verejnými, preto by chcel posunúť Slovensko na modernú cestu. Rovnaký dôraz kladie aj na svoju rodinu. Je pre neho nevyhnutnou súčasťou života, takže jedným z osobných cieľov je založenie si tej vlastnej.   

Čo by Matúš odkázal všetkým nám, ktorí zostávame na škole?

,,Zaujímajte sa o svoje štúdium, snažte sa byť aktívny v každom smere, nepodceňujte školu, lebo ona vás pripraví na budúci život a hlavne robte to, čo vás baví a čomu sa chcete venovať.¨

Matúš očami mladších

Hoci som ešte len druháčka a Matúš už štvrták, jeho činnosť v škole sa nedalo si nevšimnúť. Matúš je človek s dobrými úmyslami a vynikajúcimi nápadmi. Po uskutočnení nášho rozhovoru sa mu ešte podarilo založiť instagramový profil @povstaleckezeny a spolu s ním aj krásnu výstavu o ženách počas Slovenského národného povstania. Toto ma utvrdilo v tom, že Matúš má veľký potenciál pracovať na zaujímavých projektoch  a teším sa, že chce zmeniť našu krajinu k lepšiemu. Možno vždy pôsobí ako pravý gentleman, viem však z vlastnej skúsenosti, že je príjemným parťákom na akýkoľvek typ uvoľneného rozhovoru. Prajem mu veľa úspechov v živote, aby sa mu splnili všetky sny a úspešne dokončil všetko, čo už má teraz začaté. Budeš nám tu chýbať, ale viem, že ďalej sa ísť musí. Vzdelanie je pre nás všetkých dôležitejšie než nostalgia stredoškolských čias.

Text: Lea Hlavinová, II.B

Foto: archív M.H.

Po dvoch rokoch sme sa dočkali rozlúčky maturantov, síce iba v telocvični pre nepriaznivé poveternostné podmienky, ale o to srdečnejšie. A bolo všetko. Príhovory, kvety učiteľom, odmeňovanie najlepších, tablá tried i tradičné spoločné pózovanie pred fotoobjektívom. A potom ... už len akademický týždeň a maturita. 

Maturitný zelený stôl sme oprášili po predchádzajúcich rokoch administratívnej skúšky dospelosti. Pre žiakov i učiteľov to bol znak, že školský život je opäť v plnom prúde.  

Text: Redakcia
Foto: Mgr. Marián Kišac 

Uži si tieto štyri roky, pretože to ubehne, ani nebudeš vedieť ako …. Aké pravdivé!

Je ôsmy október, rok 2021, a ja sa pýtam, kde nastala chyba?
Naozaj neviem, kam sa podeli tie štyri úžasné roky a určite nie som sám.
Chcel by som vás veľmi pekne poprosiť, ak by ste tie štyri nezabudnuteľné roky prežité na tejto škole stretli … tak ich odo mňa pozdravujte a odkážte im, že im ďakujem.
Ďakujem im za to, kým som dnes, a to najmä vďaka našim skvelým pedagógom.
Školu nerobí fasáda alebo počítačová učebňa, ale učiteľský zbor. A na to by mal myslieť každý z nás.

Spolužiaci, kamaráti, priatelia,

na záver sa prihováram k vám… nech mi v budúcnosti budete zachraňovať život, navrhnete mi dom alebo vybavíte hypotéku, budem vám veriť. Pretože viem, akí ste úžasní ľudia a ja vám ďakujem, že som vás mohol stretnúť a spoznať!

Filip Gono, IV.D

Je toho toľko, na čo by sa dalo spomínať v každej z nastúpených maturitných tried. Časový limit je však obmedzený.

Mám v hlave spomienky ...

... na fotenie sa pred slávnou tehlovou stenou, z ktorého nemáme za štyri roky na gympli ani jednu kvalitnú fotku, vtipné, ale hlavne tie menej vtipné poznámky našich chalanov, hádky v triednej skupine kvôli banalitám či zážitky z hrania volejbalu, pri ktorom prehra neprichádzala do úvahy...

Ešte k nim stále môžeme pár spomienok pripísať ...

Máme predsa ešte celý maturitný ročník pred sebou. No a jednou z nich bude jednoznačne dnešný deň. Alebo skôr chvíľa, v ktorej nám naša pani učiteľka a páni učitelia pripnú na saká a šaty zelenú stužku. Stužku, ktorá má byť symbolom nádeje a povzbudenia pred maturitami. Alebo pre tých, ktorí dúfajú, že maturitu mať nebudeme, môže byť aj znakom dospievania.

Emma Podobová, IV.C

Foto: Mgr. Marián Kišac, Mgr. Katarína Kuricová, Matúš Gono, II.C 

IV.A

IV.B

IV.C

IV.D

VIII.OG

Foto: Mgr. Marián Kišac

Budú to dva týždne, hovorili sme si. Ešte v septembri sme dychtivo čakali, ako sa vyvinie situácia s našou stužkovou. V novembri sme si povedali, že v novom roku sa isto dostaneme do školy a stužkovú si vynahradíme na jar. Nestalo sa. A tak nám neostalo nič iné, len dodržiavať opatrenia, odstrihnúť kamarátov a poctivo sa učiť na maturitu. Z piatkových odreagovaní sa zrazu stalo nudné sedenie doma v obývačke. Niektorí sme zistili, že rodičia a súrodenci sú vlastne celkom fajn ľudia na pokec. Áno, dovtedy, kým sme všetci nechytili ponorku a nezačalo nám vadiť, že ten druhý aj dýcha príliš hlasno. Namiesto rozdávania nám oznamká od septembra ležia zaprášené v zásuvkách. Zelenú stužku namiesto toho, aby ju videlo celé mesto, vidí akurát tak tá pani, ktorá nám každý týždeň robí antigénový test. 

Postupom času sme prestali vnímať, či je pondelok, alebo piatok. A tu si aj ten najväčší introvert uvedomil, ako veľmi je sociálny kontakt dôležitý. Nikdy by sme nepovedali, že nám školské lavice a hodiny budú chýbať. Mesiace bez kamarátov, zatvorení doma s množstvom učiva, ktoré sa treba naučiť bez akéhokoľvek odreagovania alebo klasického ,,pôjdeme na kávu?“. Svet sa nám (všetkým) otočil o 365°. Čakanie na to, čo bude s našou maturitou, bolo ako Čakanie na Godota. Ale dočkali sme sa. Vydýchli sme si, pretože maturitu nám zrušili. Uskutočnila sa administratívne. Už nám ale nik nevráti náš maturitný ročník, ktorý mal byť úžasný a pamätný. Hodiny prežité v laviciach pre nás odzvonili a my si vyberáme smer, ktorým sa budeme ďalej uberať. Aj napriek všetkému nám dal gympel nádherné spomienky, na ktoré sa nedá zabudnúť. 

PS: Naša provizórna stužková, keď sme prekvapili triednu doma (presne 12.12., čiže v deň našej plánovanej stužkovej!)

Ocitli sme sa v situácii, na ktorú nebol nik pripravený, na ktorú sme nedostali návod a ktorá nám dala všetkým veľkú lekciu. Naučili sme sa byť samostatnejší, disciplinovanejší, ale zároveň možno lenivejší. Záležalo len na nás, čo sme z tejto situácie dokázali vyťažiť. Slovo pozitívny zrazu nadobudlo úplne nový rozmer. Nik predsa nechce byť v dnešnej dobe pozitívny.

A tak sme tu. Maturanti 2020/2021. Po roku dištančného štúdia prežitého za počítačom doma, bez stužkovej, bez normálnej maturity. Dúfajme, že toto bola naša prvá a aj posledná veľká pandémia a že v septembri sa naša nová kapitola v živote otvorí prezenčne a nie dištančne. 

Diana Lendelová, IV.D + foto

Foto: Mgr. Marián Kišac

Čo trápi maturantov? 

Mnohí z vás, milí mladí spolužiaci, sa teraz iste uškŕňate, čo už len môže kváriť dušu maturanta? Neuveríte, ale i my, veteráni, čo tak hrdo nosíme na hrudi pripnutú smaragdovú  stužku, máme svoje starosti, dlhé a zložité rozhovory, prehrané súboje a miestami nejakú jazvičku. Síce sa to snažíme skryť kdesi pod štít úsmevu či večného doberania mladších, nie je nám však vždy do smiechu. Doma mám taký kalendárik, vždy som si doň značila červenou fixkou dôležité udalosti. Tento rok v ňom mysľou plávam ako v červenom mori. Tu je malá ukážka:  

• Február 2020 

Prihlášky, taký malý počarbaný kúsok papiera, ktorý bude spoluutvárať môj osud. Kedy? Kam? Koľko? Čo? Na niektoré školy berú bez prijímačiek, veľký omyl, v  skutočnosti je IQ test zabudovaný už v prihláške ako takej. Dúfam, že súboj s papierovým démonom jedného dňa úspešne vyhrám a moja prihláška na internetových krídlach doletí až do Prahy

• 17/18/19. marec 2020  

Maturitné testy, súc dostatočne pripravená, človek nikdy nevie, čo sa dá v testoch nájsť, koniec koncov, nedá sa všetko vedieť od A po Zet.

• Máj 2020 

Osem dní školy, potom akademický týždeň, najvyšší čas sa začať učiť. Potom už len nervozita, 20 minút na prípravu a stretnutie zoči-voči s komisiou. Možno dokonca budem niečo aj vedieť, len dúfam, že to v tom strese nezabudnem.

• Jún 2020

Prijímacie pohovory, konania, testy, teraz začína tá skutočná zábava, respektíve skutočný život. Ak to s nervami vydržím až do tohto okamihu, ešte stále nemám vyhraté. Pred tými vytúženými prázdninami treba uspieť v poslednej skúške. Obstáť, dokázať svoje kvality, dosiahnuť tú vysnívanú školu. 

Takže, čo trápi maturantov? Strach, obavy, nervozita niektorých (ja to nie som!) a nedočkavosť. To všetko je známe, týkalo sa to všetkých pred nami a určite sa bude týkať aj tých  po nás. Ale predsa som ešte na niečo zabudla, tá potvora sa skrýva v tieňoch a v noci sa tichučko uhniezďuje v srdciach maturantov. Nostalgia. Nahlodáva presvedčenie, podsúva nám otázniky. Nesmieme sa jej poddať. Gymnázium bolo pre mňa krásnych osem rokov, nezabudnuteľné i nepublikovateľné zážitky. Ale je čas. Vyrástli sme, no v mysli mi rezonuje to povinné čítanie spred toľkých rokov, pamätáte sa? Teraz mu ešte len začíname rozumieť, bol tam aj tento citát: „Len deti jediné vedia, čo hľadajú.“ Ak už teda máme byť dospelí, buďme ako deti. 

P.S.: Praha teš sa, idem si po teba! 

Lucia Rzepecká, VIII.OG + foto

Všetko je naplánované ... a zrazu je tu korona!

Ústredný krízový štáb SR 12.3.2020 prerušil vyučovanie v školských zariadeniach.

Pandemická situácia zrušila dokonca aj tradičnú formu maturitnej skúšky. 

Počas prerušeného vyučovania sa uskutočnila administratívne.    

Výsledná maturitná známka bola priemerom známok zo všetkých ročníkov v danom predmete.

Redakcia

Foto: Chiara Vaňová, II.C

Hneď zrána bolo zvykom, že každý intenzívne začal s prípravami.  Všetci sme boli nedočkaví, ako celý večer skončí a miestami nás prepadla aj chvíľková nervozita. Bude sa našim hosťom program páčiť? Podobné otázky v nás rezonovali neustále. Niektorí naši spolužiaci strávili v topoľčianskom Dome kultúry aj doobedie, keďže bolo zopár drobností, ktoré sme si museli pripraviť sami. Napríklad postaviť foto stenu, rozmiestiť menovky či dohodnúť detaily so zvukármi alebo osvetľovačmi. Taktiež sme dohliadali na plynulý priebeh príprav, aby vyhovoval práve našim požiadavkám.

Prvé stretnutie sme mali my žiaci už tri hodiny pred oficiálnym začiatkom, teda o tretej hodine popoludní. Bolo nevyhnutnosťou zopakovať si celý náš pripravený program, aby nedošlo k zbytočným nedorozumeniam a zdržiavaniu. Generálka prebehla bez väčších problémov. Ako čas utekal a osemnásta hodina sa blížila, napätie sa stupňovalo. Postupne prichádzali všetci spolužiaci, triedni učitelia, ochrankári, šatniarky a iní pomocníci či zamestnanci cateringu. Z civilného oblečenia sme sa prezliekli do šiat a každý ostal zmenený na nepoznanie. Privítali sme hostí, usadili svojich rodičov a učiteľov, ktorí prijali pozvanie.
Ani sme sa nenazdali a odbila šiesta hodina. Zrazu sme stáli pripravení na nástup. Všetkým z očí iskrila nádej a vzrušenie. Oficiálne sme sa nastúpili na stužkovanie.


Prvou triedou na rade bola béčka. Triedna pani učiteľka nám postupne pripla stužky nádeje a my sme sa potom hrdo poklonili a postavili sa na pôvodné miesto. Po nás nasledovala déčka. Oficiálna časť programu pokračovala príhovormi pani riaditeľky školy, žiackym príhovorom, rodičovským príhovorom a šerpovaním. V danom okamihu mi hlavou iba prebehla myšlienka, postoj chvíľa, si krásna.
Po prvotnom šoku z množstva ľudí a žiary reflektorov sme si konečne začali atmosféru užívať naplno. Nastal čas na prípitok a náš oficiálny tanec. Ten nás natrénovala bývala žiačka gymnázia Monika Rešetková s priateľom. Trpezlivosti síce pri nás museli mať na rozdávanie, avšak tanec bol v konečnom dôsledku pekný, uhladený a elegantný. Hlavný účel bol teda splnený. Krásny bol však v neposlednom rade aj tanec s rodičmi a učiteľmi, ktorých sme obdarovali krásnou  červenou ružou. 


Nasledoval náš nacvičený program, ktorý právom zožal svoj úspech. V programe sa nachádzali spevácke čísla, tanečné čísla, zábavné scénky aj imitácie. Program sme si plne užili, keďže stres z oficiálnej časti z nás už opadol. Nadšenie hostí sme spozorovali z ich búrlivého potlesku, ktorý bol pre nás zaslúženou odmenou. Po poslednom čísle nášho programu nič nebránilo ničím nerušenej zábave. Jedla bolo na rozdávanie, rodičia boli nadšení, učitelia boli spokojní, atmosféra sa uvoľnila a ešte len vtedy sme sa začali naozaj zabávať. Na stole nás čakala naša večera, ktorá padla vhod, keďže sme boli poriadne vyhladovaní. Začala sa diskotéka a sami sme boli prekvapení, ako bol parket náhle plný. Neodmysliteľnou súčasťou bola aj tombola, s hlavnou cenou televíziou , čítanie častušiek či obdarovanie triednych učiteľov. Zlatým klincom večera sa stalo vystúpenie nášho šikovného spolužiaka a tanečníka Sebastiána, ktorý predviedol svoj talent spolu s celou svojou skupinou.


Večer našej stužkovej sa pre nás stal nezabudnuteľným a neopísateľne krásnym. Zabavili sme sa s našimi priateľmi, rodičmi, ale aj našimi milými učiteľmi. Stužková slávnosť sa nám vryla do pamäti a je pre nás skutočným medzníkom medzi bezstarostným detstvom a ustráchaným svetom dospelosti. Celý večer sa niesol v znamení dobrej zábavy a z parketu nás vyhnal iba hlad, smäd alebo ubolené nohy. Bol to večer, ktorý nás scelil dohromady a väčšmi upevnil naše priateľstvá. Sme hrdí na našu triedu, sme hrdí na seba. Verte mi, priviesť všetko k úplnej dokonalosti je nemožné, ale pokúsiť sa aspoň sa k nej priblížiť chce veľa námahy, trpezlivosti a tvrdej práce. A my sme sa pokúsili. Tak dúfame, že sa navždy zachová ... veď viete.    

Kristína Kmotorková, IV.B + foto LK studio 

Vážená pani riaditeľka, ctený pedagogický zbor, drahí rodičia, milí hostia! Dovoľte mi privítať vás na stužkovej slávnosti IV.B a IV.D triedy Gymnázia v Topoľčanoch. 

Tak je to tu. Dlhé týždne nácvikov, tímových porád, dohadovania sa či hádania a vyzvedania, kto má aké šaty, sa skončili. Na prvý pohľad sa zdá, že stužková je len o tom, no dnešná noc v sebe skrýva čosi viac.
V príhovoroch sa často používa výrok slávnej osoby, ale dnes si dovolím požičať slová jednej obyčajnej kvetinárky. Keď som sa jej spýtala, ako je možné, že jej kvety sú tak nádherné, odvetila: „Pôda, voda, hrejivé lúče a veľa lásky.“ Elementy, ktoré pomohli rozkvitnúť aj nám samým.
Pôdou ste nám vy, milí rodičia. Vy ste nám tou oporou, ktorú potrebujeme, keď príde víchor do našich životov. Zasadili ste nás do tohto sveta a my vám sľubujeme, že sa vždy budeme prikláňať k slnečnej strane a nezídeme na zlé chodníky. Neexistuje toľko hviezd na nebi, koľko vďaky vám chceme dnes odovzdať.
Ďalšie poďakovanie patrí  našim učiteľom. Učiteľom, ktorí sa nám snažili za štyri roky vliať do hláv čo najviac vedomostí. Ako voda ste sa neraz pokúšali zmyť naše vrtochy a my   sme vás na oplátku našimi bláznovstvami preniesli na chvíľu do tínedžerských čias. Vy nám dávate nádej, že z bitky s ťažkým súperom menom maturita vyjdeme ako víťazi. 
Do tretice mi nemožno nespomenúť naše hrejivé lúče, naše pohladenia po pleci či duši, naše opory, keď nás škola občas pripravovala o posledné známky príčetnosti, našich priateľov. Vaše slová pochopenia vždy zahriali, lebo sme vedeli, že v tom nie sme sami.  
Pochopenie vychádza z porozumenia a porozumenie z lásky. Láska. Posledný, najdôležitejší element. Tú sme dostávali z každej strany celé štyri roky. Dnes všetci vidíte aj vaše zásluhy, pretože kvety, ktoré tu pred vami vyrástli, by neboli kvetmi, keby nebolo vás všetkých.
Všetci často vravíme frázu, „ten čas ale uteká“. No pravdou je, že to my utekáme pred ním. Preto som rada, že sme sa dnes dokázali všetci na chvíľu zastaviť a sme tu, aby sme sa spoločne pokochali, aký krásny záhon kvetov sme spolu vytvorili.Ďakujem za pozornosť a prajem príjemnú zábavu. 

Lívia Hainová, IV.B 

· Výber sály a jej výzdoba
· Občerstvenie a torta
· Dobrý program
· Kameraman a fotograf
· Hudba
· Učitelia oficiálnych tancov
· Návrh maturitných oznámení
· Gravírovanie pohárov
· Výroba stužiek a šerp pre učiteľov
· Dar triednemu/triednej 

Na dobrú stužkovú treba veľa vecí zohnať, zarezervovať, kúpiť. Okrem sály by ste mali myslieť aj na dobrú hudbu, osvetlenie a jedlo. Predsa len cesto kysne pri týchto podmienkach lepšie. Zábavný program treba pripravovať precízne, ale niekedy zohráva hlavnú rolu aj prirodzený talent. Nesmiete ale zabudnúť aj na oznamká, poháre na pamiatku, častušky a pozvánky, aby každý vedel, že práve vy máte tú najlepšiu stužkovú v meste.

Najtajnejšia prísada: tá najlepšia triedna/triedny... 

Odporúčame začať miesiť cesto už v 1. ročníku a nechať ho kvasiť počas 2. ročníka. V priebehu 3. ročníka dáme naše cesto upiecť do pece a náš koláč by mal byť hotový na začiatku 4. ročníka. Ak budete postupovať podľa nášho receptu, tak by ste mali mať hotovú výbornú stužkovú.Prajeme dobrú chuť! 

Petra Herdová a Rebeka Petríková IV.C

Foto: LK studio

Všetko to ubehlo tak rýchlo. Jedného dňa sme sedeli v laviciach ako ustráchaní prváci, ktorí nevedeli, čo ich čaká. No na ďalší deň z nás už boli štvrtáci so sebavedomým pohľadom. Tak ako všetci aj my sme sa pripravovali na ten dlho očakávaný večer. Večer, ktorý sa tak neúprosne blížil. Večer, keď sa aj my budeme cítiť hrdo a dospelo so zelenou stužkou na hrudi. Večer nášho spoločného plesu, našej stužkovej slávnosti.

Nácviky spoločenských tancov, programu, scénok, chystanie príhovorov a každodenný zhon sprevádzaný blížiacou sa stužkovou sa pre nás skončili 17. novembra 2018. Z dievčat sa zrazu stali dámy v prekrásnych šatách a z chlapcov fešáci v žiarivých oblekoch. Ani sami sme neverili tomu, že už je to tu a len matne sme si spomínali na všetok ten zhon. S pribúdajúcimi minútami, ktoré signalizovali slávnostný začiatok, sa naše srdcia chveli nepokojom i radosťou.

A odrazu to bolo tu. Slávnostný nástup, trepotajúce sa srdcia, neha v tvári... Stáli sme pred rodičmi, učiteľmi, priateľmi a zasa sme sa trochu cítili ako ustráchaní prváci. Verte či nie, aj keď sme sa doteraz tvárili ako majstri sveta, teraz sme mali strach.

Pri pohľade na zástup svojich detí si rodičia zaspomínali na to malé dievčatko či na toho roztopašného strapatého chlapčeka, tých malých drobcov, ku ktorým v noci vstávali, keď ich trápil zlý sen. Príhovory, poďakovania, šerpovanie a stužkovanie žiakov. Každý z nás čakal na svoje meno a bál sa, že pre tlkot srdca ho nezačuje.  

Keď zazneli prvé tóny študentskej hymny Gaudeamus, boli sme hrdí. Zelenú stužku, stužku nádeje, sme mali pripnutú na hrudi.  

Po prípitku na rodičov, učiteľov i na nás sme predviedli naše tanečné schopnosti. Našimi klasickými tancami bola očarená celá sála. Po zhliadnutí videa únosu triednej knihy už všetci netrpezlivo očakávali náš kultúrny program. Úvod patril spomienke na 17. november. Pesnička, sviečky, štrnganie kľúčov.....toto všetko vyvolalo v mysliach našich rodičov i učiteľov spomienky na nežnú revolúciu.

Potom už ožili poklady televízneho archívu a priniesli nesmiernu radosť a zábavu nielen divákom, ale aj nám účinkujúcim. Každé číslo bolo niečím špeciálne a výnimočné, pretože každý prispel svojou troškou do tohto nášho diela a nikto nezostal stáť bokom.

Scénky našich chlapcov plné humoru dali brániciam všetkým v obecenstve poriadne zabrať. Najväčší úspech zožali Miesiči, kde sme sa dozvedeli, že sacharidy treba jesť len ráno a cukry len večer. Balet Labutie jazero, ktorý by bol určite úspešný aj na doskách Slovenského národného divadla, takisto ako aj dráma Rómeo a Júlia.

Vyzdvihnúť treba aj odvážne dievčatá, ktoré s radosťou parodovali videoklipy na pesničku Daddy Cool od Boney M alebo tie, ktoré v chytľavých rytmoch pesničky Physical a sporo odeté predviedli malú zostavu cvičení. Veľký obdiv však patrí spolužiakom, ktorí aj napriek malej technickej chybe úspešne odohrali scénku so záchranou žraloka.

V závere nášho programu už nebolo ani stopy po tréme či strachu, ako to všetko dopadne, a tak sme si ho naplno tanečne užili pesničkou Thriller. A nebola by stužková stužkovou, keby nezaznela Stužková od Elánu. Práve táto pesnička bola úžasnou bodkou programu našej IV. B a zároveň výbuchom radosti a eufórie, že sa nám to úžasne spoločne podarilo. Dôkazom toho bol neutíchajúci potlesk rodičov, učiteľov, našich priateľov. A potom...... potom sme si už naplno užili svoj spoločný ples.... našu stužkovú.

Romana Polonská, IV.B

Po mesiacoch nácvikov, driny a napätia nastal okamih, na ktorý celá IV.A čakala. Okamih slávnostný, okamih neopakovateľný a okamih pravdy. Stužková slávnosť, udalosť, na ktorú sa tešia skoro všetci štvrtáci od príchodu na strednú školu. Noc, na ktorú sa usilovne pripravovali žiaci už týždne predtým, aby sa neskôr stala nezabudnuteľnou nielen pre samotných žiakov, ale i rodičov a učiteľov.    

Deň 24.11.2018 bol venovaný triedam IV.A a IV.C. Stužková slávnosť bola otvorená o 18.00 hodine dych berúcim nástupom spojeným so spoločenskými tancami, konkrétne valčíkom a tangom. Následne po odtancovaní sa žiaci presunuli na pódium v sprievode klavírnej hudby Mareka Hupku zo IV.A, zatiaľ čo sa hostia pozerali na video s fotkami z detstva každého jedného zo žiakov. Odznel nádherný žiacky príhovor Natálie Markovej zo IV.C, po ktorom tradične nasledoval aj príhovor samotnej pani riaditeľky školy Mgr. Viery Dzurejovej a v obecenstve určite nezostalo jediné oko suché. Nastal hlavný bod program, a to samotné pripínanie symbolických zelených stužiek.

Každému žiakovi po vyhlásení jeho mena bilo srdce. Po tejto nádhernej ceremónii, odspievaní skladby Gaudeamus igitur a prípitku žiaci podarovali svojim rodičom ružu a vyzvali ich na rodičovský tanec. Samozrejme nechýbal aj tanec učiteľov so svojimi milovanými žiakmi.

Následne sa všetci maturanti presunuli do šatní, kde sa začali pripravovať na zábavný program, ktorý si dlho nacvičovali. Ako prvé si mohli hostia pozrieť únosy triednych kníh oboch tried. Únos triednej knihy IV.A sa niesol v duchu vrátenia sa v čase do 80-tych rokov, zatiaľ čo v IV.C triednu knihu ukradol cvičený psík. Ako prví sa predviedli dvaja žiaci IV.A s vtipnou scénkou s názvom Pohovor. Nasledovala ďalšia vtipná scénka žiakov IV.C o tom, ako rôzne zvieratá jedia svoje jedlo . Videoscénka chlapcov zo IV.A s názvom Typy ľudí v bufete hostí pobavila a nakoniec im aj predviedli svoje profesionálne tanečné pohyby na mix pesničiek. Na oplátku aj trieda IV.C sa predviedla s videoscénkou Akí by sme boli učitelia my a znázornili rôzne typy učiteľov, či už s dobrým príkladom pre žiakov alebo nie. Rozprúdila sa tanečná bitka medzi chlapcami a dievčatami tejto triedy, ktorá kvôli skvelým výkonom bola veľmi nerozhodná, ale nakoniec všetci museli chlapcom tlieskať a pískať.

V tanečnom maratóne tohto programu pokračovali aj dievčatá zo IV.A so svojím havajským tancom a twerkingom. Nasledovala show, ktorú všetci poznáme, ale v trochu inom podaní a s iným názvom. V hudobnej scénke Tvoja tvár znie po nehode sa predstavili Marika Gombitová a Miro Žbirka s piesňou „V slepých uličkách“, „Držím ti miesto“ v podaní Paľa Haberu a Teamu, nakoniec Eva Máziková a Thomas Puskailer zaspievali piesne Iná žena a Som tvoj. Samozrejme nechýbala ani porota, ktorá sa skladala z Dana Štangľu, Zuzany Béžovej a Ibiho Maigu. Hosťov neskôr zo stoličiek postavilo podupávanie do rytmu We will rock you a taktiež mohli vidieť fotovideo, ako žiaci prežili spolu štyri roky a aké krásne spomienky si vytvorili. Na záver programu sa všetci štvrtáci predstavili v spoločnom tanci výtržníkov, ku ktorému sa neskôr po razii pridali aj policajti. Nechýbala ani pesnička Stužková.

Po celom tomto chaose si mohli žiaci s úľavou vydýchnuť a mohli byť spokojní s výkonmi, ktoré podali na pódiu počas slávnostného, ale i zábavného programu. Po večeri sa mohla začať zábava, ktorá trvala až do rána a všetci sa príjemne bavili. Medzitým sa samozrejme o polnoci maturantom odovzdávali výstižné a vtipné častušky. Niektorí sú radi, že je všetok ten stres z príprav za nimi, iní by si to celé znova zopakovali. Nemožno však poprieť, že toto je naozaj jedna z nezabudnuteľných pamätných nocí každého štvrtáka, na ktorú budú všetci radi s úsmevom spomínať.

Zuzana Rongeová, IV.A

V mysli si prehrávam deň, kedy moje oči prvýkrát nahliadli do útrob našej školy. Vydesený výraz na tvári a dušička plná očakávaní. Kráčajúc po chodbách hľadím na celkom neznáme tváre. Teraz sa nad touto mojou nahrávkou, ktorá mi prebehla hlavou, iba zľahka pousmejem. Vydesený výraz prváčika sa zmenil na široký úsmev na tvári a z neznámych tvárí sa stali nerozluční priatelia. Pamätám si, ako som si myslela, že štvrtáci sú už dospelí a veľkí. Čo nie je celkom tak. V hĺbke nášho srdca sme stále ešte také malé deti poznávajúce tento svet.  

24. november 2018 bol ale pre nás, triedu IV.C, dňom, keď sme sa naozaj mohli cítiť dospelí a veľkí. Deň našej stužkovej slávnosti. Konečne viem, že vety typu „bol to nezabudnuteľný zážitok“ alebo „prečo je stužková iba jedna“, nie sú iba bezcennou frázou. Predsa, nie každý deň môžete tancovať v prekrásnych dlhých šatách a v elegantných oblekoch. Pamätajte si, tento deň je len a len o vás, o vašich pocitoch a emóciách.

Nanešťastie pripnutím zelenej stužky sme ešte nevyhrali a maturita nám čoraz hlasnejšie klope na dvere, no máme byť na čo hrdí. No nielen my, ale aj naši rodičia a triedni učitelia, ktorým zaiste vyšla nejedna slzička. Aj my osobne by sme si mali venovať malý potlesk za to, ako bravúrne sme týždne nácvikov a driny spojených so stužkovou zvládli.

Na nácvikoch tanga a valčíka sme si neraz postúpali po nohách, čo nám zaiste naši taneční partneri odpustili. Teda, aspoň v to dúfame. Výsledok nakoniec stál za to a na stužkovej by si nás nejeden divák pomýlil s tanečníkmi s dlhoročnou praxou.

Pevne verím, že aj program, ktorý sa niesol v hesle šou „Tvoja tvár znie povedome“, tancov a legendárnej piesne „We will rock you“, bol pre každého príjemným kultúrnym zážitkom. A vám všetkým, čo ste nás podporovali a stáli pri nás, či už vy gympláci, alebo priatelia, rodičia a učitelia, patrí jedno obrovské ĎAKUJEM!

Natália Adamkovičová, IV.C

Dievčatá sa naozaj zmenili šatami na dámy a úsmevné spomienky? Vyryli ďalšie vrásky na našich tvárach. Presne takto by som mohla charakterizovať poslednú stužkovú slávnosť nášho gymnázia IV.D a VIII.OG triedy. Ale začneme od začiatku.  

Všetko začalo v septembri tohto roku. Prvé stretnutie, ktoré sa konalo v našej triede, bolo pomerne vtipné a aj stresujúce či bolestivé. Napríklad Aďa odchádzala bez hlasu, Anna bez nervov a ja bez vlasov. Čím viac sme sa stretali, tým menej ľudí zostávalo po škole a riešilo program. Ale asi všetci sme si v ten okamih ani neuvedomovali, že tá chvíľa v krásnych šatách prichádza. Zrazu nastal v nás všetkých ten zlom a chaotická organizácia sa zmenila na štruktúrovanú. Nastalo to asi vtedy, keď sme otvorili dvere Domu kultúry v Topoľčanoch. 50 ľudí sa konečne začalo stretávať pravidelne a nebudete veriť, náš program naozaj stál za to.

V sobotu sme sa všetci stretli už upravení so šatami či s oblekom a naša posledná generálka naposledy ozvučila miestnosť.

Najskôr kamaráti otvorili dvere a rýchlo sa ponáhľali na balkón obsadiť si to najlepšie miesto. Neskôr prichádzali už pozvaní hostia v krásnych róbach, ktoré však nesmeli byť krajšie než róby stužkujúcich dievčat. Zrazu sme uvideli nášho bývalého triedneho učiteľa Mgr. Zdenka Gogu, ktorý prijal pozvanie a prišiel nás odstužkovať.

Nástup bol rýchly a už sme iba čakali na to, aby sa všetci pousádzali na svoje miesta a moderátor otvoril túto slávnosť. V sále zostala tma, bolo počuť len naše kroky, zrazu zazneli jednotlivé tóny nášho nástupu. Svetlo sa rozsvietilo na nás a daným rytmom sme sa niesli po celej sále. Študentský príhovor, riaditeľský a taktiež rodičovský odzneli veľmi rýchlo a ani sme sa nenazdali a stáli sme už so stužkou pri stole. Pozdvihli sme čaše so sektom a začali sme: ,,Na rodičov“, ukazujúc na pravú stranu sály, ,,na učiteľov“, pripíjajúc na učiteľský stôl vľavo a napokon sme poháre pozdvihli na balkón so slovami: ,,Na priateľov“. Posledné slová pred prípitkom „...na nás“ sa ozvali celou miestnosťou. Ani sme si nestihli dať dúšok alkoholu a utekali sme do valčíkového tanca, ktorý sme pripravovali od septembra. Ladné pohyby bokmi, skoky a štyri kroky. Po stálych neúspechoch sme zo seba dali to najlepšie a náš valčík dostal tie najlepšie recenzie z celého ročníka.

Po vydýchaní začala druhá časť formálneho plesu, tanec s učiteľmi. To ste mali vidieť, ako perfektne vie tancovať pán učiteľ Mgr. Igor Trepáč, ako Maťo perfektne vyzvŕtal pani učiteľku Mgr. Luciu Slivkovú

a taktiež aj ostatných učiteľov a ich tanečníkov. Následne sa pódia ujali rodičia so svojimi dospelými ratolesťami. Poďakovaním za tanec sme všetci utekali rýchlo sa prezliecť do šiat na určité scénky. Skúšanie z dejepisu, kde učitelia našepkávali, tanec s očným klamom, živé fontánky, mean christmas boys a taktiež sme zažili aj muzikálový sen. Mamma Mia, Rock of Ages, Hannah Montana, The American horror story, Great Gasby a ďalšie sa ozývali po celom Dome kultúry. Náš program sa končil swingom, ktorý zostane v našej pamäti do konca života.

Bolo to úžasné... priatelia sa pobrali domov a my sme zostali uzatvorená spoločnosť. Ale neuveríte, pani učiteľky si s nami pripravili choreografiu. Hoc na nácvikoch sme sa naozaj viac smiali, ako tancovali a verte tomu, boli sme jediní, ktorí takéto niečo mali. Zvony na kostolnej veži odbili polnoc a my sme opäť nastúpili do radu. Začali sa čítať častušky. To ste mali počuť ten smiech od rodičov, keď ste zistili básničku o svojom dieťati. Potom už nasledovala iba voľná zábava a takto sme prežili až do šiestej rána. Bolo to nádherné obdobie, ale, bohužiaľ, už skončilo. My sa už nebudeme môcť vyhovárať na stužkovú, ale budeme musieť chytiť svoju budúcnosť do vlastných rúk, začať sa učiť na maturitu a dúfať, že šťastie a nádej nás opustiť nemôžu. Predsa na srdci nám svieti stužka nádeje.

Redaktorka Lenka Justová, IV.D

Ticho. Zapozerala som sa na oblohu a uvidela ich. Vtáky. Slobodné, šťastné, spievajúce si svoju pieseň. Nepotrebujú nič. Dokonca ani rodinu. Majú seba, majú pokoj a presne vedia, kam ísť. Žijú prostým životom. Pochopila som. Boh nám dáva zázraky každý deň. Ony na oblohe sú jedným z nich. Ukazujú nám, ako môžeme bezstarostne letieť životom. Stačí nasledovať svoju intuíciu. Netreba sa snažiť o niečo nasilu, netreba hľadať cestu. Sme na nej po celý čas. Je ako obloha a my ako vtáky. Hľadáme tú oblohu, no pritom sme v nej. Je pravdou, že je to len metafora, nemôžeme byť až takí bezstarostní, keď ide o reálny život v spoločnosti. No keď máme vieru a necháme sa unášať, budeme pozorovať svet okolo nás, všetko zapadne. Nemusíme sa nasilu snažiť zapadnúť medzi vtáky. Každý sme presne takí, akí máme byť. A vedzte, každý vták sa stará o seba, lieta, spieva a nemusí sa snažiť byť ako ten druhý. Pretože to nepotrebuje. Skúsme byť ako ony. Milujme náš let, majme radi našu oblohu. Je tu len pre nás. O nás. V nás. Sadnime si na kvety a spievajme. Tie maličkosti nás spravia šťastnejšími. Treba sa len  pozerať po tých zázrakoch, ktoré máme. Netreba sa snažiť, sú všade. A aj my sme jedným z nich :)

Adriana Jančeková, IV.B 

Úprimne musím povedať, že byť maturantkou nie je vôbec ľahké a dlhšiu dobu som si to ani neuvedomovala. No ako prišli týždenné jarné prázdniny a my sme sa mali pripraviť na písomnú časť, pochopili sme, že zopakovať či dobehnúť učivo zo štyroch rokov nie je zábava. Za seba však môžem povedať, že stres na mňa prišiel až v triede, keď som uvidela  usporiadané lavice, formálne oblečených spolužiakov a papiere na stole. Predtým som si pár maturitných testov z predošlých rokov doma urobila, snažila som si zopakovať základné poučky a učivá, no rozdiel medzi dňom D a maturitou pri počítači v pohodlí domova je obrovský.

Prvý deň, keď sme písali slovenčinu, sa moje obavy ešte znásobili, keďže test  bol pre mňa veľmi náročný a na konci prišli obavy. Moji spolužiaci mi však dodali pozitívnu energiu a pri slohu zo mňa všetko napätie opadlo. Rozpísala som sa na dve strany a s témami som bola veľmi spokojná. Po prvom dni som cítila úľavu a doma som veľmi skoro zaspala.

Druhý deň som niesla ľahšie, angličtinu sa učím rada a bola som zvedavá na zadania. Test nebol taký náročný ako zo slovenčiny, no vnútorné napätie mi trošku zasiahlo do mojich odpovedí.

Počúvanie s porozumením nám dalo zabrať, no ostatné úlohy sme zvládli. Zo slohu som mala obavy, no nakoniec bol lepší, ako som očakávala.

Po tých náročných dvoch dňoch mi padol kameň zo srdca a musím dodať, že stresovať sa naozaj nebolo potrebné. Treba to brať s nadhľadom a pokojom. Všetkým budúcim maturantom držím palce a verím, že to všetci zvládnete.

Adriana Jančeková, IV.B

Uvedomil/a si si niekedy, aký je čas vzácny? Niekedy by sme ho chceli pohnať, lebo aj minúta je nekonečne dlhá, a inokedy zastaviť a užiť si to všetko minimálne dvojnásobne. V tom je to čaro prítomného okamihu, ktoré nejde vrátiť. Nič nejde stopnúť ani urýchliť. Čas nejde kúpiť ani predať. Prečo ho prežiť, keď v ňom môžeš žiť? Prečo čakať, keď môžeš konať? Ako veľmi je vzácne darovať niekomu svoj čas. Je to niečo, čo si už raz dal, tak prosím, zváž, či si to daná osoba zaslúži. Budú vaše okamihy stáť zato? Budú vaše spomienky tie, na ktoré si spomenieš, keď budeš starý? Pousmeješ sa? Prerozprávaš ich svojim vnúčatám s tou badateľnou iskrou v očiach? Zanecháš v nich kus seba?

Vďaka tebe som zistila, že život a čas na tejto planéte strávený s tebou dokáže byť ešte krajší. Sú to chvíle, ktoré som dovtedy nepoznala. Vždy som po nich túžila, ale realita bola vtedy odlišná ako moje predstavy. Nie vždy som prežívala čas s ľuďmi, ktorí mi chceli dobre, ktorí mi priali šťastie a boli vďační za moju prítomnosť, vďaka ktorým som sa cítila milovaná. Ba naopak. Oni si nezaslúžili môj čas a ja zasa ich. No aj vďaka nim poznám svoju hodnotu. A ty si mi ju ukázal v lepšom svetle, ktoré som potrebovala vidieť. Vďaka tebe niektoré veci predtým nedávali zmysel a neboli mi skrátka súdené.

Ty si mi dokázal, že byť šťastný, spokojný a milovaný je v danom okamihu najviac. A žiť. Žiť tak, že nevnímaš nič iné, iba danú chvíľu, ktorá môže byť všetko. Je to všetko, na čom skutočne záleží. A zrazu aký magický sa môže zdať dážď a vôňa po ňom, aká krásna môže byť dlhá cesta, aké zaujímavé je ničnerobenie a aký fajn môže byť pondelok. Môžem to zdieľať s niekým, kto to vníma rovnako ako ja. Skutočná hodnota spočíva v tom, že ste spolu. Že ste tu len pre seba. Všetci sa rozplynú a nič nie je dôležitejšie ako vy. Môže byť viac zmysluplnejšie strávený čas? Zrazu je však všetko rýchlejšie a ja si to prajem pozastaviť. Nádych a úsmev. Prosím, nech prežijem takto celý život. S osobou, s ktorou stojí za to žiť a každý jeden deň dáva zrazu celkom iný zmysel.

Možno preto tak rada fotím a snažím sa zdokumentovať určité osoby, miesta, chvíle a zážitky. Akoby sa zastavil čas. Keď sa pozriem spätne, vybavím si viac ako len to, čo ukazuje povrch fotky. Vynoria sa mi veci, ktoré sa stali predtým, počas a najmä aké pocity vo mne vyvolali. To sa už nedá ovplyvniť, zaseklo sa to v určitom čase a to je na tom najvzácnejšie. Zachytiť momentky má tiež svoje čaro, vtedy uvidíš ten najúprimnejší okamih.

Nie nadarmo sa vraví, že žiaden moment sa neopakuje dvakrát. Nikdy nič nie je rovnaké. Všetko je jedinečné. Ži tak, akoby nebol zajtrajšok. Buď otvorený/á svojim pocitom a možnostiam, vnímaj a užívaj si každý moment, pretože nič netrvá večne. Ak ti niečo nedáva zmysel, tak to zmeň, si toho hodný. Ak si šťastný/á, tak buď vďačný/á. Ži pre každý okamih. Si presne tam, kde máš byť. 

Petra Božiková, IV.B

Čo poviete? Zaujímavý odkaz pre Vás mladších... Stačí sa zamyslieť..

...

Zahoď starosti, zahoď obavy, 

Ak cítiš úzkosť, nerob to, čo ťa nebaví. 

Život je jedna veľká záhrada posiata kvetmi, 

Napriek tomu sme odlišní, žijúci inými svetmi. 

Čakáme na súhlas, keď smieme rozkvitnúť, 

Do hĺbky tej záhrady- bližšie k Svetlu, preniknúť. 

Veriť v krajšie ráno každý dokáže, 

No minulosť a spomienky nám nik nezmaže. 

Jedinou cestou je rozkvitnúť práve teraz- v tejto chvíli, 

Dostať tú slobodu- o ktorej sme tak snili.

Čakám, kedy priletí -on, môj anjel strážny, 

Povie mi, že život bude jednoducho krásny. 

V diaľke je však len tma a prázdno, 

Prečo aj to posledné svetlo nádeje vo mne zhaslo? 

Kráčam ďalej, bez štipky viery, 

V srdci sa mi začínajú otvárať bolestivé diery. 

Čo s nimi? Pýtam sa so strachom sama seba, 

Čo ak mám poprosiť o radu z neba? 

Znova- žiadna odpoveď- nič - len ticho, 

Moja myseľ snaží sa pracovať rýchlo. 

kúsok po kúsku začínam skladať skladačku vo svojom chráme, 

Zrazu padne otázka: načo sa to hráme? 

Hľadáme pomoc, vidíme len naše vonkajšie zmysly, 

Netušíme, že preto naši anjeli v nás nenápadne zmizli.

Všetci žijúci na jednom mieste, v jednom období, 

No čo sa odohráva v nás samých, nik iný nezmení. 

Vnútri vládne v každom odlišný príbeh, iné myšlienky, 

Naučili sme sa nevnímať prítomnosť, len klamlivé spomienky. 

Jeden plače, druhí sa usmieva, 

Každý si svoju záhradu po svojom polieva. 

V bubline žijeme, no pritom všetci pokope, 

Niekedy nám na ňu naše srdce zaklope. 

Otvoriť či ísť ďalej? 

Neveríme, že nám posiela východ- nádej.

Adriana Jančeková, IV.B