Helena Havaldová sa pod menom Galina Viktorovna Ljagman narodila 18. júla 1925 v obci Česká Krošňa neďaleko mesta Žitomir na Ukrajine.
Od útleho veku sa jej dostalo výborného vzdelania v podobe súkromných hodín nemčiny, ruštiny či hry na klavír. Galina po smrti otca a z dôvodu politickej väzby matky zostala sama, keďže väčšina jej rodiny bola vyvezená do pracovných táborov na Sibír a Ural. Ujala sa jej učiteľka na miestnom Gymnáziu, Júlia Osipovná Selecká, ktorá sa o ňu starala vo všetkých smeroch.
Galinin život šiel ďalej až do roku 1941, keď Nemecko zaútočilo na ZSSR. Spoločne s nemeckými jednotkami sa v meste Žitomír usídlili aj príslušníci Slovenskej armády. Medzi slovenskými vojakmi bol aj Pavel Havalda, pôvodom zo Skačian. Zaľúbili sa do seba a plánovali spoločnú, mierovú budúcnosť.
Stredoškolský úspech v zabudnutom príbehu žijúcej účastníčky povstania
Nasledujúci text je vybraný z práce pre Stredoškolskú odbornú činnosť Zabudnutý príbeh Heleny Havaldovej, ktorá na krajskom kole SOČ v Nitrianskom kraji obsadila 1. miesto a na celoštátnej prehliadke SOČ 5. miesto. Autorom práce je Marek Schӧn zo IV.D.
Príbeh pani Havaldovej je príbehom o nenápadnom človeku, ktorý nikdy nestál o pozornosť či slávu. V súvislosti s históriou vravíme o hrdinoch a hrdinstvách. Pani Havaldová je ukážkou toho, že i celkom obyčajní ľudia sa svojimi činmi stávajú hrdinami.
Helena pri práci v závodnej ambulancii
Galina sa v tomto čase spriatelila s rovesníkom Dímom, členom ilegálnej mládežníckej organizácie v Žitomíri. Táto organizácia spolupracovala s ukrajinskými partizánmi, pomáhala im pri zásobovaní proviantom, strelivom, podávala informácie o nemeckých transportoch či ukrývala partizánov vo svojich domoch. Do tejto činnosti sa zapojila aj Galina s manželom.
Začiatkom roka 1943 bol Pavel prevelený do Bardejova na Slovensko , kde si 16. augusta 1943 priviedol aj Galinu, ktorú všetci začali volať Helena pre dátum v kalendári v čase ich príchodu.
Zároveň bola priamo zapojená do tlače a rozširovania ilegálnych letákov a plagátov. Letáky sa neraz tlačili aj v dome u Havaldovcov.
30. augusta 1944 sa pri šimonovianskom železničnom moste začali vyzbrojovať dobrovoľníci a pracovníci z Baťových závodov v Baťovanoch. Za veliteľa výzbrojnej stanice bol menovaný Pavel Havalda. Helena v tieto dni pôsobila ako zapisovateľka.
Legitimácia- hnedé fľaky sú krv ranených partizánov
Pred obsadením Baťovian pomáhala Pavlovi s presunom výzbrojnej stanice zo Šimonovian do Veľkých Uheriec. Ako zdravotná sestra sa zúčastnila bojov aj po obsadení Baťovian a Malých Uheriec.
V priestore Bánoviec a Uhrovca pôsobili partizánske skupiny aj po novembri 1944. Pavel a Helena nezaháľali a pomáhali, ako vedeli. Baťovany a Bánovce boli spod nacistického jarma oslobodené začiatkom apríla roku 1945. Po oslobodení vystriedala viacero pracovných pozícií.
Osvedčenie o súhlase so sobášom a odsťahovaním sa na Slovensko
Helena sa stiahla do úzadia a na jej pôsobenie v Povstaní sa zabudlo. Nikdy nestála o pozornosť, uznanie či slávu. Do Povstania sa zapojila z túžby pomôcť a vybojovať si slobodu. Pani Havaldová žije dodnes. Vo veku 96 rokov sa teší dobrej pamäti a zdravému úsudku. Jej spomienky a jej životný príbeh sú odkazom pre nás všetkých. Odkazom, že vojna a totalita dokážu poznačiť každého z nás. Odkazom, že i obyčajný človek sa môže postaviť svojim utláčateľom a varovaním, že vojna síce zaspala, ale jedno oko má stále otvorené.
Text: Redakcia a Marek Schӧn, IV.D, foto a úryvky textu sú z práce SOČ