Rok 1989 sa začal celkom všedne a nič nenasvedčovalo tomu, že jeho záver prinesie historický prevrat. Zjazdy naďalej vytyčovali budovateľské plány, päťročnice sa plnili na 110% a zásobovanie obchodov naďalej viazlo. Spravodajstvo sa venovalo len komunálnej politike a o kriminalite, drogách, dopravných nehodách, či prírodných katastrofách sa programovo mlčalo. Spoločnosť však mlčať prestávala a zhromaždenie českých a slovenských študentov pražských vysokých škôl na Albertove dňa 17. novembra odštartovalo otvoreným vyjadrením odporu k totalitnému režim lavínu udalostí. Mrazivý november v Československu tak rozpálila Nežná revolúcia.
Na druhý deň po brutálnom policajnom zásahu na študentov v Prahe sa v divadlách a na vysokých školách vytvorili štrajkové výbory. V Prahe vzniklo Občianske fórum, v Bratislave iniciatíva Verejnosť proti násiliu a námestia sa začali zapĺňať demonštrantami. Pracovníci televízie v Mlynskej doline sa zišli na zhromaždení, ktoré zorganizoval koordinačný výbor zväzákov. Ich požiadavka bola jasná – aby začali konečne vo vysielaní pravdivo a objektívne informovať o prebiehajúcich udalostiach. A tak sa na obrazovkách začali objavovať priame prenosy z demonštrácií na námestiach. Do vysielania sa začali vracať trezorové filmy. Napriek nepríjemnej zime a sústavnému mrholeniu chodili na námestia státisíce ľudí, aby vyjadrili svoju nespokojnosť s totalitnou mocou. 27. novembra sa uskutočnil dvojhodinový generálny štrajk, prvý od roku 1948.
Vo Federálnom zhromaždení odhlasovali 29.novembra zmenu Ústavy ČSSR – vypustili z nej článok o vedúcej úlohe KSČ a o marxizme-leninizme ako oficiálnej štátnej ideológii. Železná opona v celom východnom bloku sa začala rúcať ako domino. 7.decembra rezignovala komunistická federálna vláda a 10.decembra bola vymenovaná nová vláda. Prezident Gustáv Husák podal demisiu a 29.decembra 1989 bol za prezidenta ČSSR zvolený Václav Havel. Slovo sloboda sa skloňovalo vo všetkých pádoch, aj keď nik netušil, či nám naozaj prinesie komunistami toľko proklamované svetlé zajtrajšky.
Mgr. Katarína Svoradová
Foto: Mgr. Marián Kišac