Maturity na voze

Naše gymnázium sa môže pochváliť aj prívlastkom generačné. Prečo? Už toľko žiakov ním prešlo, že aj teraz sa určite nájde niekto, kto chodí na gymnázium ako X-tá generácia tej istej rodiny. Jedným z príkladov som aj ja. Predo mnou sa tu učila mamina a pred ňou zasa babka, Marta Kubranová. A práve tá mi prezradila pár zaujímavostí o vtedajšom živote školy

Chodila si do gymnázia, keď ešte bolo v ranom štádiu. Vtedy sa volalo inak, však?
Veru, gymnázium, keď som doň v roku 1965 nastúpila, malo názov Stredná všeobecnovzdelávacia škola (SVŠ). A boli len tri ročníky, každé malo po štyri či päť tried. Ten náš mal štyri triedy, dve matematicko-fyzikálne a dve humanitné. A angličtinu? Tú sme sa vôbec neučili, namiesto nej sme mali povinnú ruštinu.
  

V ktorej triede si bola ty?
Ja som bola v Áčke, v matematicko-fyzikálnej triede, čo znamená, že sme mali viac hodín matematiky a fyziky. A okrem povinnej ruštiny sme študovali aj nemčinu.  Vieš, kde bola moja trieda? Na prvom poschodí, vpravo od schodiska... (terajšia VII.OG) Učila nás úžasná triedna, pani učiteľka Alžbeta Heseková. Býva v Klátovej Novej Vsi.   

Ale, a toto odkiaľ vieš?
Na konci štúdia sme sa všetci vybrali k nej domov. A to na voze! Pani učiteľka nás pekne pohostila a s celou triedou sme oslávili aj úspešné maturity.  

Čo sa dialo potom? Po skončení strednej? Na akú vysokú si išla?
Chcela som sa vyučiť za röntgenovú laborantku. Ale vieš, ako to v tej dobe chodilo, nemohla som. Staršia sestra už vtedy študovala v Bratislave, takže všetky financie išli tam. Ja som si ešte v tom roku rýchlo našla robotu na pošte. A pracovala som tam až do dôchodku. 

Naspäť k SVŠ-ke a jej priestorom. Boli aj vtedy také rady pri bufete ako dnes?
Nie, nie, vtedy žiadny bufet nebol, ale každý deň cez veľkú prestávku k nám na chodbu prvého poschodia prišli dve milé panie s velikánskymi košmi naplnenými obloženými žemľami. Stáli len dve koruny! Predávali sa veľmi rýchlo, takže nie vždy sa nám ušlo. A na obedy sme chodievali do mestskej jedálne, volala sa „Školská družina.“ 

Keby si porovnala gymnázium vtedy a dnes, v čom vidíš najväčší rozdiel?
Ach, asi v tom, že sme sa neučili toho tak veľa, ale zato sme napríklad nemali kalkulačky. Dokonca ani semináre, ani krúžky. A domov sme chodili o druhej, nie ako ty, že si do štvrtej v škole a ja potom pre teba aj trikrát zohrievam obed.  

Stretávate sa ešte s bývalými spolužiakmi?
Určite, len nie tak často. Ale minulý rok sme mali stretávku po krásnych 50 rokoch od ukončenia SVŠ. Vieš si predstaviť tie pohľady, keď sme niektorých spolužiakov spoznali až po pár sekundách. Ale tie spomienky na naše študentské roky! Tie nevymiznú tak ľahko. Nikdy na ne nezabudneme! 

Ďakujem za rozhovor.
Zhovárala sa vnučka Viktória Kubranová, IV.D
Foto: archív pani Marty Kubranovej