Moja cesta bola určite hokejová

Neviem, či by bolo vhodné, aby som o svojich prednostiach hovoril ja. To nechám na iných, nech si urobia názor. Nemám čas sa zaoberať sebou, hodnotiť sa pozitívami alebo negatívami. Vždy som si v živote dával ciele a snažil som sa ich dosiahnuť a nejakým hodnotením seba som sa nezaoberal, aj keď vždy, keď sa mi podarilo niečo dosiahnuť, to, samozrejme, vnútornú spokojnosť vyvolalo.

Za svoju úlohu si dávam hlavne pomôcť slovenskému hokeju, nie len teda nejako organizačne riadiť zväz a skvalitniť jednotlivé úseky, ktoré tu na zväze máme. Aj keď som ešte len veľmi krátko prezidentom, iba niečo vyše pol roka, bol som tu v predchádzajúcej funkcii generálneho manažéra, takže mám už niečo navnímané, ako to funguje. Mojou náplňou práce sú väčšinou stretnutia a nekonečná komunikácia, vysvetľovanie, vytváranie nových či už metodických vecí alebo pravidiel, ako chceme v budúcnosti fungovať. Napríklad máme veľký projekt ohľadne vzniku budúcich stredoškolských hokejových akadémií, ktoré doteraz neexistovali a chceli by sme ho v budúcnosti zaviesť. A plno ďalších vecí.

Predchádzajúca funkcia bola orientovaná  viac-menej na športové veci. Napríklad skladať mužstvo tak, aby bolo úspešné, takže tam ma ekonomické veci až tak nezaujímali. Ale vo funkcii prezidenta sú aj ďalšie úseky, a to napríklad marketing, naše dcérske spoločnosti a tam ide viac-menej o ekonomiku, aby Zväz mohol svoje športové činnosti a rozvojové plány, ktoré do budúcnosti má, aj ekonomicky podporiť. 

Po skončení hráčskej kariéry som si hlavne chcel od hokeja chvíľku oddýchnuť, to sa mi aj podarilo. Myslím, že to trvalo dva roky a tretí rok čiastočne, vtedy som sa už zapojil do projektu, ktorý vyvrcholil až Svetovým pohárom v roku 2016. No a potom prišli nejaké telefonáty od mojich hokejových kamarátov a od predstaviteľov Zväzu, ponuky na spoluprácu a postupne som sa začal zapájať, pretože som mal pocit, že môj názor alebo moja prítomnosť je želaná. Najprv som sa snažil pomôcť radami a potom aj priamo tým, že som sa stal generálnym manažérom slovenskej reprezentácie. 

Úplne najskôr som hrával futbal. Možno ako nejaký päť, šesťročný chlapec som začal chodiť na futbalové ihrisko v Topoľčanoch, ale potom v prvej zime, keď mal futbal prestávku, sme mali v bytovke, v ktorej sme bývali v Topoľčanoch, hokejového trénera, pána Mihálika, a ten nahovoril môjho otca, nech ma dá aj na hokej. A tak to chvíľku fungovalo, cez leto som hrával futbal a v zime hokej. No ale musím povedať, že postupom času ma hokej zaujal viac.  

Asi to bolo tým, že hokejovému trénerovi záležalo viac na deťoch - na nás a na výsledkoch. Na futbale to bolo viac uvoľnené. A potom ešte ako dieťa asi aj to, že na hokeji sme mali strechu. To ma, myslím si, pomohlo presvedčiť, lebo také zápasy, počas ktorých pršalo, som nemal rád a veľmi ma nebavili. 

No za tým je úplne jednoduchý dôvod. Keď som išiel, myslím, že do prípravky, do štvrtého ročníka, tak sme zdedili dresy po hráčoch z vyššieho ročníka. Ja som dovtedy hral s číslom 20, ale kapitánske „C“ bolo našité na drese číslo 18. No a tréner povedal, že budem kapitán, tak som si musel zmeniť dres z čísla 20 na 18, nikomu sa nechcelo prešívať to „Céčko“. A potom sa mi s číslom 18 začalo celkom dariť, tak sa napokon stalo tak nejako mojím číslom. 

Ako žiaci základnej školy sme so spoluhráčmi o profesionálnom hokeji nerozmýšľali. Mali sme len radosť z hry, boli sme partia chlapcov, ktorí spolu chodili do školy, hrali hokej a trávili víkendy po štadiónoch zápasmi. Pri prechode na strednú školu, na Gymnázium v Topoľčanoch, prišla moja prvá úvaha. Ak si dobre pamätám, na prihláške bolo, ktorý jazyk si chcem vybrať. No a aj keď som o angličtine vedel asi úplne najmenej alebo som nemal absolútne žiadne základy, napriek tomu som si ju vybral. Povedal som si, že čo ak sa mi niekedy raz zíde a náhodou by som mohol hrať niekde v zahraničí. Už niekedy v pätnástich som rozmýšľal nad tým, že jedného dňa, ak by sa mi to podarilo, to je cesta, ktorou by som chcel určite ísť. Priznám sa, že plán B som veľmi ani nemal.  

Ja som bifľošov nemal rád. Mali sme ich v triede niekoľko a niekedy som mal pocit, že nerozumejú tomu, čo rozprávajú, ale vedeli celé dve strany z knihy úplne naspamäť. Mne stačilo, keď som rozumel pointe. Nesnažil som sa súťažiť ani v známkach, takže mne stačili aj dvojky. V škole som nemal problémy, ale to, čo som chcel vnútorne, tá cesta bola určite hokejová. 

Telesná výchova, určite. Tá ma bavila, vždy som sa na ňu tešil. A zemepis, to bol asi môj najobľúbenejší predmet z tých, ktoré sme mali.

Bol som 3 roky na Gymnáziu v Topoľčanoch a tým, že ma vzala Dukla Trenčín do profesionálneho mužstva, tak som štvrtý ročník chodil už diaľkovo v Trenčíne. No napriek tomu som poslal prihlášku aj na vysokú školu, na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského, lebo som ešte nevedel, či zo mňa bude profesionálny hokejista. Dokonca som išiel aj na prvé kolo prijímačiek, ale, bohužiaľ, druhé kolo bolo vtedy, keď sme mali s Duklou Trenčín sústredenie v zahraničí. Vtedy prišla pre mňa kritická chvíľa, kedy som sa musel rozhodnúť, či pôjdem na druhé kolo prijímačiek, prvým kolom som prešiel, alebo pôjdem na sústredenie. 
Rozhodol som sa, že pôjdem na sústredenie, lebo som chcel zabojovať o miesto v klube, aby som sa dostal do mužstva a mohol hrať profesionálny hokej. Povedal som si, že ak mi to aj nevyjde, do školy sa môžem ešte stále o dva, tri roky vrátiť, ale naopak by to už asi možné nebolo. Takže vtedy som urobil zásadné rozhodnutie, no a dnes ho určite neľutujem.  

Neviem, bolo to tak vo mne od dieťaťa. Šport ma jednoducho bavil a každý voľný čas, čo sme mali, sme sa snažili robiť nejaký šport. Keď to nebol hokej, tak to boli iné športy. Vtedy bolo športovanie veľkou súčasťou života mladých ľudí, možno tak veľkou, ako sú dnes technológie a elektronické zariadenia.  

Najkrajšie spomienky v mojom súkromnom živote sú, keď sa narodili moje deti. V profesionálnej kariére asi dve veci, ktoré musím spomenúť. A to je víťazstvo Stanley Cupu a titul majstra sveta, ktorý sme vyhrali v 2002 roku v Göteborgu. 
Zvláštnych zážitkov bolo veľa. Napríklad, keď sme vyhrali titul majstra sveta a vrátili sme sa na Slovensko. Šiel som po jednom nákupnom centre v Bratislave a stretol som nejakých troch podgurážených chlapov, ktorí, keď ma zbadali, tak ma všetci obkľúčili, nevedel som sa ich zbaviť. Oni boli, samozrejme, natešení a oslavovali.

No, to bolo až veľmi blízko fyzicky. Snažili sa, neviem čo všetko so mnou robiť, aj keď to bolo trochu komické, tak pre mňa to nebolo veľmi komfortné.

Určite nie, väčšinou sa ľudia minimálne usmejú alebo niekedy, keď je lepšia príležitosť, tak sa porozprávajú, niečo sa  opýtajú, väčšinou je to o hokeji. To sú veci príjemné, na ktoré som si už dávno zvykol.

Je to trochu jemnejší hokej. Nemyslím si, že by ženy mali byť nejako diskriminované a nemalo by im byť dovolené hrať hokej. Ak chcú hrať, tak nech sa páči, držím im palce. Snažíme sa, aby sa ženský hokej rozvíjal, aj keď nemá také vysoké čísla ako v iných krajinách.  

Podarí sa mi tak dvakrát do mesiaca si zahrať hokej s partiou kamarátov, bývalých spoluhráčov a nejako voľný čas v podstate nemám, takže odkedy som nastúpil na túto funkciu, nemám ani starosti čo s ním.  

Jedine v aute, keď si pustím rádio, takže čokoľvek. Moja manželka je operná speváčka, aj keď je to extrémne ďaleko od hokeja, popri nej som sa trochu k umeniu dostal. Niekedy spolu ideme na operný koncert, do divadla možno dva, trikrát do roka na nejakú hru, to je asi celý môj kontakt s umením. Aj keď mi umenie, samozrejme, nevadí, ale, bohužiaľ, časovo mi to nevychádza. 

Čestnosť. 

Áno, syn, má 15 rokov, hrá hokej, bol pri ňom od malička, videl ho a chcel ho hrať. Dcéra, má 10 rokov, tá tiež, keď sme sa motali okolo ľadu, tak možno zazrela nejaké krasokorčuliarky a zapáčilo sa jej to, intenzívne navštevuje krasokorčuliarsky klub tu v Bratislave. 

Človek je vybraný zo svojho prostredia, kde vyrástol, takže keď tam príde, nemá rodinu ani kamarátov.  Je odkázaný sám na seba, musí si hľadať nový okruh známych. Tu poznám oveľa viac ľudí, mám tu korene, akurát tu mi možno chýba viacej súkromia. Polovicu života som prežil tam aj tam, vedel by som fungovať v oboch krajinách, ale rozhodli sme sa byť teraz tu a zaoberám sa zase hokejom.  

more alebo hory – hory
leto alebo zima – leto
slané alebo sladké – sladké
mesto alebo dedina – dedina. 

Zhovárala sa a do Bratislavy cestovala:  Lucia Marková, IV.B

Foto: 

https://www.google.com/search?q=miroslav+%C5%A1atan&source=lnms&tbm=isch&sa=X&ved=2ahUKEwjjxu71vZzqAhVHyqQKHa8xAfwQ_AUoAXoECBYQAw&biw=1366&bih=657