Básne maturantky

Ticho na obežnej dráhe

 

Nebolo to dosť nahlas

a nie jedno slovo

ktoré by sa dalo

vyrozumieť

a stále menej takých

ktoré dokážem

vnímať

nečinnosť ma

upokojujúco ubíja

slová sa menia

v nezmyselný šum

skúšam inú frekvenciu

hudba mi píska v ušiach

som mimo dosahu

konečne.

Neóny ticha

 

Už týždne žijem

to isté ráno

ďaleko od všetkého

mesiac rovnako vzdialený

ako civilizácia

svetlá zhora

ma lákajú

viac ako svetlá mesta

svetlá v očiach ľudí

sú rušivejšie

ako neónky ticha

 


Autorka básní: Martina Aneštíková, IV.D


Chvíľka poézie

Akrobat  


Visím dolu hlavou

Vlasmi na zemi

Nohami na lane

Príde mi to zvláštne? 

Nie. 

Úplne normálne 

Svet sa prestal mihať

Visí so mnou 

Takto naopak 

Celkom prirodzene 

 

Literárna cena Čakanky

1.miesto, poézia, Martina Aneštíková III.D

 

 

Systém


Mier kráčajúci údoliami pradávnych čias.

Slnko plačúce za mrakmi, túžba zaľahnúť.

 

Dievčatko blúdiace po večerných

tmavých, studených dlažbách mesta zlodejov.


Skrytý žiaľ zaseknutý na dne obklopený riasami starších.

Hodnoty spoznávajúci vietor sa pomaly utíši.

 

Kritéria ohrievajúce sa pri krbe,

robia si hody.

Zatiaľ, čo sa vietor trápi.

 

Ťažký prechod cez úzky priestor.

Spínajú sa steny jaskýň, naprávajú myslenie a úsudok.

 

Literárny Lučenec

3. miesto II. kategória (SŠ), poézia Lukáš Štreicher, I.D

JUNIOR INTERNET AMAVET 2022

V područí sínusoidy

Ak by som mal knižný debut, niesol by rovnomenný titul. Týmito slovami by som vedel zhrnúť i svoj beletrizovaný životopis a keď na to dôjde, tak i takmer každý jav, ktorý pozorujem. Akoby sa ľudia zdanlivo predsa len delili na optimistov a pesimistov, naivných a skeptikov, žiarivo bielych a šedých. Nebudem chodiť okolo horúcej kaše a rovno poviem, že ide len o klam. V kvantovej fyzike je dôležitým prvkom moment merania, fyzikálny jav bez neho nie je úplný. U Schrödingerovej mačky je meranie dokonca otázkou života a smrti. Mačka je aj živá, aj mŕtva zároveň. Je to v spoločnosti inak?

V jeden moment sa radujem z členstva v Európskej únii, teším sa i pokroku Slovenska a neviem sa nabažiť nášho umenia. Prejde hodina, započujem výrok niektorého poslanca a Slovensko by som vedel osprchovať v mori jeho chýb tak, že jediná nitka by neostala suchá. Akýkoľvek sektor si vezmem na pranier, vidím jeho nespočetné výhody, ktoré nám mnohé menej vyspelé krajiny závidia, ale aj všetky chyby, pri ktorých sa neraz zastavuje rozum. A vždy z kladných do záporných a naopak, zhora dole a naopak. Akoby tá línia sínusoidy bola na nanometer jasne vymedzená.

Vezmime si naše zdravotníctvo. Princíp solidarity, na ktorom stojí, je ukážkou našej súdržnosti, vzájomnej pomoci a kultivovanosti. Tiež vedomosť toho, že je jedným z najmodernejších na svete je hrejivá a dáva mi pocit istoty. Po prvý pád na sínusoide netreba chodiť ďaleko, stačí otvoriť sociálne siete. Tam na vás čaká nejaká pleseň v kúte alebo hororová fotka z tmavej chodby. Pri takom pohľade sa človeku len ťažko vybavujú pocity vďaky či spokojnosti.

Nad našimi úradmi, vládami či pri vyplňovaní daňového priznania sme už každý dozaista zalomili rukami. Papierov toľko, že by sa nimi dalo kúriť i celý december, jedna vizita Sociálnej poisťovne vám zaberie pol dňa a vezme zvyšky energie. V televízii si po dlhom dni pozriete politickú diskusiu dvoch ukričaných poslancov a nestačíte sa čudovať. Systém, v ktorom žijeme, je komplikovaný a plný  chýb, a predsa je nám v každom dni pomocníkom a zárukou spravodlivosti. Ak dlho čakáte na vybavenie pasu a sťažujete si, myslite na to, že i ten systém nechávajúci vás tam čakať sa zaslúžil o to, že môžete cestovať do 179 krajín bez víz. Ten istý komplikovaný systém vás chráni políciou, súdmi a napokon i armádou.

Všetky tie problémy neraz zatienia úspechy ľudstva a na luxus sa zvyká oveľa ľahšie ako na neduhy. Ak aj my chceme niečo meniť, nemôžeme zaujať apatický alebo odmeraný prístup, ale snažiť sa problémy pochopiť, dať ich na misku váh a pokiaľ možno i vyriešiť.

Nejedna z vecí komplikujúcich náš každodenný život sa dá takmer okamžite napraviť. Dokonca bez finančných prostriedkov. Vyžaduje to však vyhrnutie rukávov a chuť niečo meniť. Ústredná téma ekológie trápi najmä mladých, o to viac postrádam každotýždňové zbieracie čaty pripravené vyčistiť mestskú oblasť od odpadkov. Našou občianskou povinnosťou nie je len zvoliť si každé štyri roky stranu, ktorej veríme  a čakať, že to vykoná za nás. Investície sú však bezpochyby nutné. Pálčivý problém pomaly variaceho sa sveta musí byť adresovaný všetkým.

Vidieť nalievať ohromné investície do vzdelania opäť vnímam paralelne. I najnovšia a najdrahšia súčiastka v starom stroji bude len starým strojom s komponentom, ktorý doň nepasuje. Je za všetkým málo peňazí alebo je to spôsob, ktorý zlyháva? Neustále vyhováranie sa na podfinancovanie považujem za čiastočný alibizmus, pretože na túto už zľudovenú frázu sa dá čokoľvek zhodiť. Škola má študentom poskytnúť čo najlepší základ a oni by na modernú dobu technológií mali sami nadviazať. Všemožné informácie sú dnes dostupné na internete. Takýto krok by mali podniknúť i naše školy, najmä vysoké. Nahrávanie a zverejňovanie prednášok pre nadšencov by umožnilo vzdelávať sa nedočkavým stredoškolákom. Takým som napokon i ja.

Vyvrcholením osobného rastu jedinca, ktorý svoj život zasvätil vede, by mala byť možnosť voľne vedecky bádať. Toto právo je zakotvené i v Ústave Slovenskej republiky, ale na jeho výkon sú potrebné financie. Nachádzanie rovnováhy medzi voľným trhom a sociálnym zabezpečením je i v tejto oblasti kľúčové. Právo musí mať rozmer tak teoretický, ako i praktický, aby bolo vykonané. Pre vedcov je nepríjemnou okolnosťou byrokratické vypisovanie grantov. Načo šikovné hlavy zaťažovať zbytočnými papiermi. Tieto procesy by podľa môjho úsudku mali byť čo najviac osekané a zjednodušené. Ako sentimentálny príklad voľnosti vedeckého bádania uvediem povolanie vedca v dvadsiatom storočí. Bolo bežnou praxou, že vedec bol zamestnancom štátu a neobmedzoval sa len na určitú oblasť. O veci administratívneho charakteru sa starala vláda, on pre ňu robil to, čo miluje. Toto mu umožňovalo vidieť analógie, ktoré mohol následne pretaviť do výskumu. Z nových patentov ťažíme všetci v podobe produktov denného i sporadickejšieho využitia.

Všetky spomenuté body sa však nezaobídu bez jedného. Toho, čo sa ťažko pomenuje, ale prispieva k tomu vzdelanie a kultúra. Spoločenská nálada. Je nutná pre praktickú realizáciu všetkých skvelých a dotovaných nápadov. Bez nej vychádza všetko úsilie nazmar a ocitáme sa na lopatkách. Jeden príklad za všetky. Očkovanie. Vakcín bolo Európskou úniou zabezpečených nad rámec potreby, zdravotníci boli pripravení očkovať, pôda bola vytvorená však len materiálne. Zlyhala spoločenská časť. Ľudia neboli presvedčení, že to, čo robia, má zmysel pre nich i pre celú populáciu. Nedokázali sa s tým stotožniť, a tak sme vakcíny posielali do menej vyspelých krajín. I ťažká rana sa však zahojí. V ideálnom prípade sa nám stane mementom do budúcna. V Pláne obnovy je kultúra vynechaná. Síce rozumiem urgentnosti ekologických problémov, potreby lepšieho vzdelania, digitalizácie verejnej správy ako i investíciám do vedy a výskumu, no všetky tieto plány budú len na papieri, ak ľudia s ponúkanou sumou peňazí nebudú schopní naložiť správne. Cieľ bude vymedzený, prostriedky poskytnuté, no ich využitie stagnujúce. Sú to práve umelci, ktorí bojujú za vysoké hodnoty na námestiach, propagujú to, čomu skutočne veria, pretože ich povahy sú späté s voľnosťou ducha a nie sú nikým viazané. To oni majú schopnosť transformovať Slovensko. Ak sme i uvážili, že Plán obnovy má mať iné priority, nesmieme na nich zabudnúť a podporiť ich všemožnými spôsobmi. Práve po verejných podujatiach volali Slováci, keď bolo všetko zatvorené, pretože im kultúra chýba. Každý z nás má svoju obľúbenú kapelu, komika, maliara či architekta. Ak sa vieme stotožniť s jeho umením, pravdepodobne sa vieme stotožniť i s ním ako s človekom. A každý z nás chce niekam patriť, o to viac v tak rozdelenom svete.

Môj apel je teda jasný. Dbajme tak na materiálnu súčasť nášho života ako i na duchovnú. Obe sú totiž potrebné na to, aby sme mohli po trajektórii sínusoidy chodiť čo najplynulejšie a vedeli sa tešiť z jej výšok a poučiť sa z hlbín.

Slovensko je krajina, ktorá má čo ponúknuť. I preto sme na ňu tak citliví. Vážime si ju. A čo je hodné nášho obdivu, musí byť hodné aj našej starostlivosti, i keď tá si vyžaduje oveľa viac námahy.

Svoju esej preto ukončím slovami českého mysliteľa Františka Ladislava Riegera,  ktorý syntetizuje mojich tisíc slov v jednej vete: ,,V práci a vědění je naše spasení."

David Kapusta, III.D

Táto práca je prihlásená do súťaže Junior Internethttp://www.juniorinternet.sk v kategórii JuniorTEXT.

CENA RENÉ ANASOFT LITERA - recenzie

časť 1. 
Alena Sabuchová Šeptuchy 

Poodhaľte tú hmlu...                                        

Vziať do rúk knihu, ktorej bol prisúdený titul najlepšia kniha roka, knihu, ktorá zvíťazila v prestížnej súťaži Anasoft litera v očiach odborníkov, vyberajúcich z celoročnej produkcie všetkých slovenských vydavateľstiev desiatku najkvalitnejších a z tých potom tú jedinú, knihu, ktorú za najlepšiu zvolili zo svojej pätice aj študenti stredných škôl v Cene René Anasoft litera si vyžaduje istú dávku  rešpektu, ale aj očakávania. 

Kniha nesklamala. Možno nesplnila všetky očakávania čitateľov, ale rozhodne prispela k rozšíreniu obzorov, ktorým sa súčasná literárna tvorba na Slovensku venuje. Nie je to žánrovka, ale nie je to ani sladkastá, polepená literatúra pre ženy v domácnosti. Má na to, aby oslovila mladých, aj starších čitateľov a v podstate si v nej každý môže nájsť niečo. Ak by sme ju mali definovať jediným slovom, bola by to: hmla. Tá na fotografiách Róberta Tapperta, dokumentujúceho Podlasie, ktorými je kniha ilustrovaná, ale aj tá, ktorá zakrýva, skrýva či odkrýva osudy jednotlivých hrdinov.

Autorka nás zavedie do Podlasia, lesnatého regiónu medzi Poľskom a Bieloruskom, trochu zabudnutého, ovplyvneného silnými tradíciami, religionalitou, nezameniteľnou atmosférou, zahaleného do hmly a do tajomstiev, ktorým vládnu miestne šeptuchy, liečiteľky, zaklínačky, osoby, ktorým sa vkladajú do rúk ľudia, aby za nich poriešili problémy a vyliečili telo a hlavne dušu. Miesta, o ktorom väčšina z nás, pravdepodobne, ešte nikdy nepočula. A predsa v rozprávaniach, v príbehoch a opisoch postupne nájdeme toľko spoločného s niečím z nášho života, či života našich blízkych, až nás chvíľkami zamrazí. 

Ak čitateľ očakával viac zo života a mágie šeptúch, bude trochu sklamaný. Kniha je skôr citlivým príbehom dospievania dvoch hlavných hrdiniek: hrobárovej dcéry Doroty a rozprávačky príbehu. Cez ich optiku sa dívame na zvláštny kraja jeho obyvateľov, prežívame nielen ich osudy, ale aj osudy ľudí okolo nich. Sympatizujeme, čudujeme sa, nachádzame paralely s našimi životmi a sme zrazu autorke vďační, že nám to umožnila a poodhalila nielen nový neznámy kraj s jeho zvláštnosťami, zvykmi i obyčajnými dňami, ale aj neznámy kraj nášho vnútra, na ktorý sme možno už zabudli. Ale veríme, že tam niekde tento zázračný kúsok detstva, snov, prianí a tajomstiev ešte je.

Jazyk autorky je miestami ľahký, čitateľný, miestami nás zasiahne neriedenou metaforickosťou, viacvýznamovosťou, personifikovaním prostredia. Na druhej strane pokus o priblíženie sa k jazyku dospievajúcich sa nám môže zdať cudzím a vzdialeným v porovnaní s dnešnou mládežou, napriek občasným vulgarizmom. Je to skôr dospievanie predchádzajúcej generácie, nie tej dnešnej, ale o to vzácnejší záznam a materiál na porovnanie. 

  Možno sa niekomu bude zdať, že veľa vecí zostalo neodhalených a nedopovedaných, ale pravdepodobne šlo o autorkin zámer. Nie všetko je ľudským očiam viditeľné a dovolené uvidieť. Hmla v jej knihe nie je prvoplánová, má svoje miesto nielen v Podlasí, ale vždy a všade. A je len na nás, či svet v nej poodhalíme.

Kniha Šeptuchy                  autorka Alena Sabuchová a fotograf                    

 

časť 2.
Katarína Kucbelová  Čepiec                                                                                                                                     

Pod čepcom býva tma...                             

  Držať v ruke útlu knižku od ženskej autorky s názvom súčasti ženského kroja automaticky v čitateľovi aktivuje predsudky, že pôjde o ženskú literatúru, možno ešte horšie: o literatúru pre ženy. Už len krôčik od zaškatuľkovania do tzv. „červenej knižnice“. O nič viac, o nič menej. 

Knižku sa vám naozaj podarí prečítať za jedno predpoludnie. Ale nie preto, že by vás dejovo pohltila a nedalo sa od nej odtrhnúť. Deju je tam žalostne málo. Skôr jednoduchosťou akou bola napísaná. Štýl autorky je prísne reportážny. Žiadne dlhé, zložené súvetia, skôr obmedzená metaforickosť podania,  obyčajný pohľad na veci, ktoré sa pre domácich zdajú byť obyčajnými, bežnými, vecami, s ktorými sa stretávajú denno-denne. Ale pre „cudzinca“, akým aj autorka, ktorá navštívila oblasť pod Kráľovou hoľou, na pomedzí štyroch regiónov, oblasť silne prepojenú s folklórom, sa život, spoločenské procesy a tradície v odľahlej horskej obci zdajú pomerne neobyčajné, novoobjavené. 

Ako hovorí názov, v podstate ide o „čepiec“, súčasť ženského kroja, ktorý sa mladá žena z veľkomesta chce naučiť šiť, a preto takmer dva roky dochádza z Bratislavy na Šumiac, kde sa zoznamuje s Iľkou, svojou učiteľkou. Sama trochu skeptická, nedôverčivá k fenoménu, akým je kroja celkovo folklór, nechápe eufóriu, s akou sa v dnešnej dobe k nim pristupuje, vysporiadava sa tu so stereotypmi, ktoré rozdiely medzimestom a dedinou prinášajú, díva sa na spolužitie miestnych s rómskou komunitou svojimi očami i očami tých, „čo tu s nimi musia žiť“, učí sa veľa i sama o sebe. Cez útržky spomienok svojich i Iľkiných sa dozvedáme niečo málo o životných osudoch hrdiniek a ich rodinných príslušníkov. Niekedy sa nám však zdá, akoby autorka šla len po povrchu a do hĺbky vnútra svojich postáv nás nepustí. Jednotlivé stretnutia, prechádzky po okolí či spomienky sú podané stručne, bez farebných detailov, stroho, akoby šlo len o akýsi sociologický výskum a všetko, čo sa deje, má byť len rýchlo zaznamenané. Naproti tomu čepiec – detailný, krikľavý, farebný, umelý, až hraničiaci s gýčovitosťou.

Autorka nefotografovala, nenahrávala, len počúvala a písala rukami, vpisovala do každého stehu spoločnej práce na čepci útržky, z ktorých mal vzniknúť celok. Ale obdobne, ako samotný čepiec, tak ani celok príbehu nevznikol. Zostáva otvorený, ako rozšitý čepiec. Ako život, ktorý stále pokračuje. Tak, ako Iľka hovorí svojej žiačke, že k jednotlivým súčastiam sa môže vrátiť aj po rokoch a potom sa ich môže pokúsiť spojiť.  V čitateľovi však zostáva akési sklamanie. Kniha podľa odborníkov patrí k tomu najlepšiemu, čo sa minulý rok vydalo, dostala sa do desiatky Anasoft litera, do výberu Cena René Anasoft litera, získala viaceré ocenenia, bola kritikmi vysoko hodnotená a propagovaná, ale...

Čepiec je vrchnou, viditeľnou súčasťou kroja, tou lesklou pozlátkou, tým, čo má okamžite padnúť do oka a zaujať na prvý pohľad. Jeho vnútorná časť, to, čo nevidno, je však často spracované povrchne, s použitím nekvalitných materiálov a nie tak precíznych postupov pri šití. A takýto neodvratný pocit má aj čitateľ po prečítaní knižky. 

Kniha Čepiec                                Šumiacky čepiec

Autorka recenzií: Diana Lendelová, IV.D

Básnické úspechy v literárnych súťažiach

Spád

 

Čakám.

Víchor vo vlasoch.

Kvapky na tvári.

Správa - celý sloh.

 

Volám.

A ty nezdvihneš.

Čakám.

Nikdy neprídeš.

 

Môžem ísť.

 

Čakať ťa ?

Vravíš zakaždým

že som tá 

najnedočkavejšia

z nečakaných.

 

Martina Aneštíková, I.D

Literárna jar Ondreja Čiliaka 2021 - 3. miesto za poéziu

 

 

Ťažoba

 

   Nechcem skrývať konflikt

v cudzích chlapčenských myšlienkach.

Nič nie je nad dnom.

 

   Rannú oblohu cítiť po mydlinách.

Oblaky sa ťažkopádne mračia

pred prekážkami mojich kamenných topánok,

ako keď okolo mňa márne stojí voda.

 

   Bledomodrá bezmocnosť.

 

   Všimneš si,

aké nemé sú moje plavky.

Odkrytý svetlom, peľom, bezvetrím,

zatváraš ďalšiu stenu medzi nami.

 

Lena Bezáková, I.C

Literárna Villa Zerna 2021 - 1. miesto za poéziu 

 

 

Poľný sen

 

môcť tak spočítať všetky nadýchané vrkôčiky

spojiť tri hromady belavých nábojov

a nájsť pole plné bielych odrôd slnka

 

stáť uprostred

 

žito, nevädze a ja

so snom o tebe

 

Sabina Sekmanová, I.C

Literárna cena Čakanky 2021 - 3. miesto za poéziu

Futuristické tango

(Akú podobu bude mať veda, ktorá bude hnacím motorom Slovenska i celej EÚ?)

Poďme sa spoločne pozrieť na najdynamickejšiu tanečnicu, ktorá ovládla parket dejín. Jej ladné pohyby ženú vpred každého z nás. Tam, kde sa pohnú jej boky, tam sa náš zrak upriamuje. Jej partnermi sú najčastejšie filozofia a sci-fi. Omámila nás, nechávame sa ňou viesť a sem-tam ju mierne usmerníme. No jej diabolské tango nás môže pokojne zničiť.

Peniaze sú jej topánky, musíme jej zadovážiť tie najlepšie, aby mohla voľne stepovať. Musíme si ju vážiť, obdivovať ju a dávať jej priestor, ktorý potrebuje. Tak ako je tanečník najlepší fyzik a ovláda energiu ako len málokto, tak je ona našou energiou, ktorú ovládajú tí najlepší z nás. No je dôležité, aby sa k nej dostal každý. Deti na školách musíme upútať najzaujímavejšími pohybmi, najreakčnejšími chemickými reakciami, najkomplikovanejšími pokusmi. Človek je od prírody zvedavý, a preto ju v ňom nemožno potláčať poučkami a ustálenými tézami. Nemal by ju ignorovať nikto, hoc sa ňou nebude živiť. Každý súdny človek by pre jednoduchosť svojho života mal vedieť aspoň základy, aj keď nemožno určiť, čo základ je. Ak sa aj v danej téme necítime doma, nemali by sme ju ignorovať a nechať sedieť v kúte, ale zobrať ju a naučiť sa s ňou hýbať. Nie je to prirodzené zmýšľanie, no je veľmi rozumné. Špecifikácia nám umožnila veľa, no prílišné zameriavanie na jednu tému nás brzdí a skrýva kontext. Považujem za nutné, aby sme dávali filozofom priestor a dobre ich zaplatili. Silicon Valley to pochopilo, momentálne ich zháňa, aj keď to nie je najanalyzovanejšia téma. Pre každého existuje miesto, no miesto je statické. My musíme vykonať prácu a pohnúť sa k nemu.

Samotná tanečnica bude šetrná. Už nám planéta bije na poplach, stoná a my ju nemôžeme viac nechať tak. Ľudská chamtivosť nás priviedla do stavu, v ktorom sme. Práve vzdelanie nás má motivovať k uvedomelosti a držať nás pevne, keď budeme padať do priekopy ničotnosti. Možno aj za cenu osobného blahobytu by sme sa mali postiť a uvažovať nad každým rozhodnutím. Problémom sú aj jednotlivci, aj keď nie najväčším. Naša konzumná spoločnosť a potreba približovať sa k luxusu je sebadeštruktívna. Luxus nikdy nedoženieme, preto mu musíme určiť tempo my. Regulovať odpad, regulovať výrobu. Reči o komunizme nám nepomôžu, musíme sa uskromniť.

S objavením kvantovej mechaniky sa začala naša mienka o fungovaní sveta meniť. Zisťujeme, že nemôžeme všade hľadať štruktúry, pretože často neexistujú. Všetko je chaos, no neľakajte sa. Kvantová fyzika a to, že častice sú prepojené, nám umožňuje uvažovať nad takými vecami, ako je teleportácia. Ísť do detailov je zbytočné, každý musí ísť sám. Mňa osobne fascinuje len myšlienka, že by som sa niečoho takého mohol dožiť. Hovoriac o živote, nutne treba aj o smrti. Všetci raz zomrieme, je to pre evolúciu nevyhnutné. No spoločnosť Alcor vie vaše telo konzervovať neuveriteľným spôsobom. Keď príde čas, veda sa posunie vpred, budú nás môcť nahrať do počítača a celé naše vedomie sa uchová. 

Pohrávame sa aj s genetikou. Upravené jedlo, zmena DNA v prospech človeka či klonovanie. Všetko toto možno vyzerá strašidelne, no kedysi sa ľudia báli aj telefónu, dokonca aj kina. Desilo nás premietanie, prišlo nám príliš realistické a ľudia sa báli, že film sa zhmotní. Dnes je to bežná súčasť nášho života. Neznáme nás nemá desiť, ale zaujímať. 

Máme určený aj ideál pokroku. Vieme, kam chceme smerovať, no netušíme, ako to dopadne. Tieto odvážne kroky do prázdna sú najväčšie úspechy ľudstva. Podmanenie si ohňa, elektriny, cesta do vesmíru, neskôr na Mesiac. To všetko boli neznáme, ktoré sú dnes samozrejmosťami. Hnacím motorom musia byť ľudia, ktorí sa neboja robiť odvážne skutky. Pozdvihnutie hlavy, vymknutie sa trendu, ideálu toho, čo nás čaká, je pokrok. Vystúpenie z davu, extrémne podmienky, myšlienky tak uletené, že Boeing 777 je oproti nim ponorka - to je pokrok.

Dnes sú vedci však na veľmi podobnej úrovni a rozdiely medzi dotáciou na ten či onen projekt sú drobnosti. Nemusíme byť perfekcionisti, no musíme mať predstavu a myšlienku, ktorú chceme rozvíjať. Vízia je len Fermiho odhad, no ten býva väčšinou veľmi presný. V našom vedomí je ukrytých toľko vecí, len sa musíme odvážiť a hľadať ich. 

Čím viac ľudí sa zaujíma o pokrok, tým rýchlejšie tempo tanca bude. Popularizátori vedy by mali byť oceňovaní a vážení. Veda by mala byť neprestávajúci trend a vzdelanie najčistejšia vlastnosť. Je všade okolo nás, a preto by sme mali byť všade okolo nej. 

Vlastne sme len krok od toho, aby sme mali kúsok vedy v sebe. Rôzne čipy, ktoré dnes niekoho desia, môžu byť obrovským krokom vpred a vystriedať napríklad platobné karty. Už dnes si môžete implantovať čip, ktorý túto funkciu spĺňa. 

No nesmieme zabúdať, že veda vie byť aj deštruktívna a existuje veľa možností, ako môže byť zneužitá. Či už ide o drobné prehrešky alebo zbrane hromadného ničenia. Aj dnes veľa ľudí polemizuje, či choroba menom Covid-19 nie je len zbraňou použitou na ľudí v prospech farmaceutických firiem. Nechám to na každého predstavivosť a zmýšľanie, no práve veda a jej výdobytky nám uľahčujú a pomáhajú zvládať krízy s čo najmenšími škodami. Tiež je spochybňovaná napríklad astrofyzika. Flat Earth Society verí svojej hodinovej  rešerši na YouTube a šíri slovo osvety medzi ľahkomyseľných. Toto je obrovské nebezpečenstvo a všetci by sme sa mali snažiť o doplnenie vzdelania týmto jedincom. Samozrejme, odvážne myšlienky formujú svet, no pre kontinuálny pokrok nemožno spochybňovať stáročia výskumu a prácu ľudí, ktorí sa oddali povolaniu, ktoré skúma danú oblasť. Práve konšpirácie a ľudia, ktorí ich šíria, aj keď im sami možno neveria, sú nebezpečenstvom. Vtedy je nám dlho budovaný parket k ničomu a tancujeme v blate. Považujem za nevyhnutné, aby sa robila osveta ľuďom, ktorí tieto názory majú. V dnešnom prúde informácií nie je užitočné plávať proti nemu, ale s ním a čo najrýchlejším tempom. 

Naše mozgy dokážu ohromné veci, o množstve z nich ešte ani nevieme. Raketové tempo, ktorým dnes poznávame, je úroda našich predkov a významných vedcov, ktorí sa zaslúžili o náš blahobyt. Mali by sme si ho vážiť, poznávať toto tempo a nespochybňovať ho uletenými predstavami. Reč matematiky je univerzálny jazyk, fyzikálne zákony platia pre všetkých rovnako, chémia nerobí rozdiely. Veda spája celý svet, dáva mu priestor prejaviť sa. Nachádza najšikovnejších ľudí a ponúka šancu ukázať vaše schopnosti. To ona nás spája, keď sa rozdeľujeme. Milujme ju, nechcime sa jej nabažiť, zapojme ju do svojho každodenného života a správajme sa k nej s takou cťou, akú si zaslúži. Hnacím motorom sme my a naše najlepšie schopnosti, vedomie a svedomie.

David Kapusta, II.D

Táto práca je prihlásená do súťaže Junior Internet 

http://www.juniorinternet.sk v kategórii JuniorTEXT.

Literárna súťaž v love slov

SLOVO

 

O práve na biele pierko

Žiť ako divoká rieka

búrlivo, rýchlo, bez ústia.

 

Život bájny,

disharmonický

strhnúť prúdom problémy i zlo.

 

Čo blamáž, to hrdosť?

I dýchať pod vraními brkami

nie je eufóriou duše.

 

Byť uviazaný pri brehu oceánu?

Svet musí mať i kaňony

aj mosty cez potoky.

 

Šírku krídel

si neurčujeme.

 

Chiara Vaňová, I.C 

IV. kategória – Stredné školy a 5. – 8. roč. GOŠ (poézia)

1.miesto v súťaži Slovo (Orbis Pictus) 


Lucijná

Máš rešpekt pred stridžími dňami

vraj si ťa ale môžem namotať na halušky

 

do Vianoc dvanásťkrát odpiješ ma bozkom

povymetáme všetky kúty krídlami

skryjeme kožuchy

a nič po sebe nezametieme

 

Trinásteho ma môžeš požiadať o ruku

ja ti podám celý prst

aby si si mohol nakresliť krížik na čelo

 

a potom

vyváľaní v perí

s Elánom

do medu

konečne

vyryjeme naše mená

 

Magdaléna Martišková, VIII.OG 

 

Ikaros 

V rytme staccata rastieme 

a klesáme 

Rozoberajúc výšku

Načúvajúc hĺbkam 

Za letu upravuj vosk

(nás)

strháva hyperbola

 

Natália Václaviaková, III.D 

GRAFIKON

Mali sme

v hlavách

nanosené.

 

Vlaky s mníškami,

vínové závesy,

károvanú košeľu

s Popradom.

 

Na diaľku máš iné mená.

Voláš sa...

Nedvihnem.

 

V úschovni je im všetko

ukradnuté.

 

...vystrojené vlaky,

puch, kára

aj ten Poprad.

 

Mali sme

 

mať miestenky

a čas odchodov.

 

VYPOČITA(N)(V)Á

Dlane pristúpia na všetko,

len nie naraz.

 

To by sa cítili

ukrátené.

 

Podelím sa.

 

Párne je viac

ako dvomi.

 

Magdaléna Martišková, VII.OG 
LITERÁRNY  ZVOLEN 

 

 

ŠUM

V pokojnom mori

ležia spomienky

pod hladinou

ako mušle

čakajú

na príležitosť

pripomenúť sa

 

NEPREMOKAVÁ

padajú kvapky

novembrového dažďa

najprv jedna

potom druhá

kvap

v rozmočenej uličke

počuť môj istý krok

kvap

cítim ťa na koži

kvap

kvap

 

VČERA

boli nekontrolovateľným

experimentom blázna

Slobodní

Zlom

dnes sú jeho odrazom

v zrkadle

 

Andrea Haríňová, V. OG
LITERÁRNA SENICA LACA NOVOMESKÉHO 

 

 

Pád

Spadlo zrelé jablko.

Hralo farbami.

Ležalo v tráve

pokojné.

So snami.

 

Spadlo zrelé jablko.

Hralo farbami.

Kdekto šiel okolo.

Odtrhol iné.

Zelené.

Bez šťavy.

 

Jeseň

Holé prsty stromov

mávajúúú

v smere vetra.

Ošúchaný kabát

oblečený naruby,

jeseň sa zachytáva

o duby.

 

Nik

ju

nezastaví...

 

Matúš Chudý, I.B
O CENU JOZEFA BRANECKÉHO

 

 

TMA

... v jaskyni
je voda vyšponovaná

centrofixkou mi vkladáš
mená do matriky
predlaktia

a ja vybzučím
(bez šance na dúhu)
tvoj rukopis 
hladine

len čo
pristaneme.

Magdaléna Martišková, VII.OG
I. prémia v literárnej súťaži Wolkrova Polianka






Picasso môj hrdina 

Keď Picasso prvýkrát chytil do rúk  pastelky
nápad dostal preveľký,
začal čmárať veverky. 


Neskôr kreslil uhlíkom
vytieňoval celý dom.


Do rúk sa mu dostala ceruza
na plátne sa objavila medúza.


Mladý maliar nové tvary skúša,
všetky pravidlá tým porúša.


Picassa dnes pozná celý svet
lepšieho maliara veru niet.


Aj ja chcem byť ako on,
chcem byť slávnym Picassom! 

Jakub Jelenčík, I.OG
Literárna súťaž: Povedz drogám nie, zvoľ si umenie!